Deň č. 102 - 103 Každý deň je nový začiatok
Mňa vždy všetko polovičné dobehne. Na maturitnej skúške som sa zo slovenčiny poriadne nenaučila otázku o umení a BOOOM rovno som si ju vybrala. Nielenže som bola rozbitá po bujarom víkende po Amesia ibiza párty, ale o tejto otázke som si celý čas myslela, že si ju určite nevyberiem, tak som sa jej ani moc nevenovala. Nastala moja prvá improvizácia v živote, kde som nevedela pomenovať ani jeden obraz ani jedného autora. Začala som však opisovať modernú dobu umenia, ako sa spája klasická saxofónová hudba s technodance štýlom. Podľa mňa úplne odveci, fakt neviem ako som mohla prejsť pri tejto otázke,ale "zjedli"... Možno to bola tá istota, keď som sa tvárila, že "viem" o čom, ale popravde som nevedela nič. Doteraz nepoznám žiadneho maliara, ani nejaký slávny obraz.. max Mona Lisa... Ale hľa, čo zo mňa dnes "vypadlo"....Moje prvé umelecké dielo
A to som veru nemala rada ani výtvarnú výchovu. Nikdy mi to s perom a ceruzkami nešlo. Vždy som nosila domov poznámky, že neviem kresliť a pekne písať. A teraz tu "vytváram" hotové umelecké diela pre moju raketu. Keď si niekde "skrátim" alebo "uľahčím" cestu, niekedy v budúcnosti ma to dobehne.... Presne ako s mojím úmením na maturitnej skúške. U mojej rakety mi nepomôže falošná improvizácia. Tu mi neprejdu vymyslené "žvásty". Tu mám tu najprísnejšiu komisiu a skúška bude zvládnutá iba v prípade raketinej 100 %-tnej úspešnosti!!!
Včera som to chcela všetko zabaliť. Nechcela som nič písať, nič robiť, s nikým hovoriť, na nikoho pozrieť, raketu moju som chcela vystreliť do vesmíru a ja som chcela vyskočiť počas jazdy. Dnes som nebola natom o moc lepšie, ale ako ospravedlnenie za moje hnusné nálady som si radšej pre ňu pripravila ďalšiu úlohu... Ako keby som si "čistila" svedomie, že to jednoducho nezvládam. Nezvládam tých 100 výbuchov za deň prenič za nič, praskajú mi nervy a vôbec to nedávam na 1*. Strašne ma to mrzí, že som neni taká silná a pevná, aby som nepodlahla jej výbuchom. Musím si niekde vybiť zlosť, hnev, strach, zlyhanie, aby si to zároveň nevšimla a neschytala moja raketa... Každý večer si poviem, že zajtra budem ešte lepšia mama ako dnes. Myslím a prosím Boha nech som hlavne trpezlivá, ale prepadá ma panika, že si to hovorím už toľko dní, že už by som mala byť matkou roka 2019.
Raketa ma posledné dni samé výbuchy, fakt ich neviem už spočítať za deň, už ani spať neviem poriadne, lebo viem, že keď sa zobudím tak príde zase nejaký výbuch. Chudák malý ju nemôže ani pohladkať pred spaním. Keď sa však len na chvíľočku malý zatvorí do izby už mu klopká na dvere. Alebo len čo sa začneme hrať pri domčeku, už je pri nás a hneď aj spoločne "varíme" kávičku, ponúka mňa aj syna... Čo ma však vystrašilo a naštvalo tieto posledné dni najviac je, že si začala krútiť kolieska... Nie často, len občas, ale všimla som si to za tri dni viackrát... Vie si zároveň pekne "šúgať" auto po dlážke, ale niekedy ju z čista jasna napadne sa pozrieť na kolieska. Čo Vám nato poviem? Bojujem tu proti čínskemu múru a vidím, že sa budem musieť zmieriť s tým, že ho ani nepreskočím ani nijak inak nedobyjem. Také divoké to akési je posledné dni a ja sa z toho zosypávam ako domček z kariet.
No ale teda niečo pozitívne na záver...Keď som sa včera poobede "opúšťala", plakala som a pozerala do prázdna, zrazu sa zapálil oheň v krbe. Chvíľu mi to trvalo, kým som si uvedomila, že pozerám do ohňa a až potom ma napadlo, že som priložila do krbu naposledy o druhej ráno aj to do polovyhasnutej pahreby. O desiatej ráno som tam našla svoje hodené drevo nezhoreté, úplne nezapálené... Už vtedy som si pomyslela, že som zase neskoro priložila do ohňa a budem tu mrznúť do piatej, kým príde muž... Ale potom po 12-tich hodinách, čo som tam naposledy hodila drevo sa oheň zapálil... V tom okamihu mi to prišlo také symbolické. Neviem, či tam predsa len bola nejaká pahreba, ale ten oheň sa zrazu zapálil v okamihu, keď mi tiekli slzy potokom... Ako keby aj ten krb alebo niekto vyššie mi chcel "povedať", že zajtrajšok bude lepší... Ach strašne moc verím, že bude. Verím aj v to, že budem zajtra ešte lepšia mama.
Odporúčame
Dobrý deň,chcem vám len povedať,že v mojich očiach ste úžasná žena a mamina! Myslím,že mnohé mamy,ja určite,zažívame podobné "nervové dni"s pocitom vlastného zlyhania v ulohe rodiča. Tisíckrát som si povedala:šťastná matka= štastné deti!ale príde nové ráno,nové zúfalstvo😢mám tri deti,u najstaršieho( 4r)aktuálne riešime,či je autista....prešli sme si asi všetkým o čom píšete...nehovoril do troch rokov, nevysvetliteľné jedy od malička,zlá pozornosť, motivácia za odmenu,soc.izolácia....proste je toho nekonečne veľa! Viem,aké náročne je robiť program takýmto deťom,ako sa cítite na verejnosti,ako rýchlo po dobrom období nastupuje pocit frustrácie.. ale vy ešte stíhate vymýšlať úlohy a písať! Ste super žena!!!!vydržte!bude lepšie!aj tie jedy,hnevy,vresky budú postupne ubúdať.a nášmu synovi veľmi prospela školka(normálna,nie špeciálna)
Dobrý deň, taktiež by som vám chcela vyjadriť podporu a uznanie za to, ako bojujete. Vy ste ďaleko aktívnejšia, nápaditejšia a trpezlivejšia, než ja pri výchove môjho, dnes už 4 ročného syna, ktorý je jemnulinko šmrncnutý do autizmu. Čítala som vaše príspevky asi len 15 minút, prvý krát včera a vaša dcérka mi pripomína správaním toho môjho kamikadze. Len to vám chcem povedať, že on už kamikadze nie je. Ani vaša dcérka nebude raketa, keď bude mať 4 roky, verte tomu. Bude oveľa uvedomelejšia, nebude sa už plieskať o zem a keď jej logicky vysvetlíte, prečo niečo nemôže mať, pochopí to bez amokov. Na to ale musí vyzrieť a chce to čas. Ja som si myslela, že to nikdy neskončí, to strašné plieskacie obdobie, ale je to tu. Samozrejme sú stále revy a doťahovačky za všeličo, ale ostalo tak 10-20% z toho, čo bolo (a hlavne bez tých výbuchov). Pridávam sa k názoru vyššie, že škôlka pomohla neskutočným spôsobom. Na čo som ja už páky nemala (bola som preňho vzduch), tak to sa naučil od detí v škôlke. To, čo robili, ho zaujímalo a chcel sa to naučiť aj on. Som silne presvedčená, že vaša dcérka zapadne bez problémov medzi deti v štátnej škôlke. Môj syn chodil aj do súkromnej aj do štátnej. A poviem vám, že aj v jeho triede je jeden chlapec s miniautizmom, moc toho nenahovorí, občas si búcha autá o hlavu, jačí, keď sa mu niečo nepáči (dosť často) a rodičia to neriešia a ani učiteľky moc nie. Bol na vyšetrení sluchu (v poriadku) a tým to haslo. Viete, hranica normálnosti je dosť široká, to mi povedala aj jedna psychologička a niekedy (toto je už môj názor) je lepšie nediagnostikovať dieťa, nenálepkovať, lebo potom by sa to s ním mohlo viesť po zvyšok života. A pritom by vaša dcérka mohla byť na tom lepšie, než nejaký jej miniauti spolužiak, ale vaša dcérka bude zdiagnostikovaná a vedená u lekára/psychológa a ten jej spolužiak nie (rodičia hádžu bobky). To som už ale veľmi odbočila. Len som vás chcela oceniť, že s dcérkou parádne a priam ukážkovo pracujete a že bude úplne v pohode, keď nastúpi do škôlky. Len nech tam nesvieti na papieri nejaký záver od psychológa, to by ste si, aj jej dali. Môj syn vo veku 2 rokov vôbec toho toľko nevedel, čo vaša dcérka. A všetko postupne dobieha alebo dobehne. Určite vám ešte napíšem a prečítam si asi všetko pekne od začiatku, keď bude čas.
Ešte chcem na záver napísať, že nám pomohlo najviac Múdre hranie (play wisely), homeopatikum Oxytocín 30CH, 200CH (podporujúce správne fungovanie neurónov) a spomínaná škôlka.
Och. Ako veľmi ti rozumiem! Ja som v tej situácii už pociťovala fyzickú bolesť každé ráno, keď zas a znova začal vrieskať! Skončila som na homeopatikách na upokojenie. Placebo zabralo a bolo lepšie. Teraz v 4,3r ma zobudí slovami : mamika ubi ťa, mlieko čeee.
Vydrrrrž, vydrž. Bude lepšie! Toto je to najhoršie obdobie!
@miu8uim áno diagnostiku chcem odložiť, čo najdlhšie. Som pevne rozhodnutá to odkladať a to je jeden z dôvodov prečo tu píšem anonymne bez fotiek.. žiaľ nikdy nevieš, kde čo kto prečíta a ako rýchlo sa do dostane do "nesprávnych" uší, ktoré by mohli viac uškodiť ešte predtým než je niečo potvrdené. Nad školkou vážne uvažujem, už hľadám tu najlepšiu pre ňu, kde sa bude cítiť dobre a kde ja budem vedieť, že to zvládne. Hádam sa niečo podarí od začiatku roka, dovtedy makáme 24/7 v týždni.
@saty.predaj za mna tiez odporúčam play wisely. Vidim najväčšie pokroky na tychto cvičeniach. Ukazujú sa tam rôzne obrázky, lepsi jemná na to davaju nejake cvičenia vkladacky a pod. a hrubá motorika kde maju pripravenu vzdy nejaku drahú a dieta ma ist po nej chytiť loptu hodit a pod. A hlavne vam nedaju termin o štyri mesiace ale vacsinou zoberu hned a vidíte to napredovanie. Aj ked si za vsetko platíte.
Raz za tyzden 30 min. Ale boli sme napr. Chori tak sme dlho neboli, tento tyzden som auto nemala... zaplatila som si 10 lekcii a myslim ze sme na nejakej 7... ale toto urcite este zaplatim, mala tam uz sama funguje aspon par minut, co je super, potom sice ma aj jedy napr. Drahú nechce ist podla inštrukcií ale aj to sa zlepšuje...
Pekný večer, veru, nie každý deň je slnko ale vieme, že tam niekde pod oblakmi je schované a taká je aj naša nádej. Naša námaha raz bude vidieť a naše detičky budú v tomto svete šťastné a nájdu si svoje miesto.
A s amokmi sa dá bojovať, pomáhajú pravidlá.
My máme pravidlo, že sa plače vo vedľajšej izbe. Jasné, že to bol proces, ktorý ak chcete vám popíšem. Dnes keď má toho dosť aj v škôlke tak sa vypýta do kresielka (majú ho v knižnom kútiku) alebo za dvere a učiteľke povie, že chce byť sám z čoho bola v šoku ale pochopila, že fakt tam sedí s knihou v ruke a číta si. A tak preventívne sa ukludní ak to ide na neho. Jasné, treba to stále precvičovať, nie vždy to funguje ale neskutočne to pomáha a syn je hrdý, že to zvládol. Tieto deti potrebujú krmiť hlavičky, idete na to super, je fuk či tie kresby a pomôcky sú dokonalé ,hlavne, že sú iné, nové, zaujímavééééé 🙂) Montessori je v tom super inšpirujúca a veľa pomôcok sa dá vyrobiť svojpomocne. Najskôr som ich robila dokonalo podľa prílohy, dnes si vystačíme aj s náčrtmi, hrubou kresbou lebo deti to chcú rýchlo a funkčne a už dokreslujú po svojom a dcérka to úplne dokreslí čarbo-harbo 🙂)Proste fantázia a kreativita nemá medze 🙂)A aj mne to pomáha odstrihnúť sa od dennej rutiny.Držím prsty😉
@bea23 aj nam pomáha vyplakanie vo vedľajšej izbe, aj moj syn sa teraz vypýta niekedy sam, moja mala to však zatial berie ako trest, a ked sa jej pytam ci chce ist do izby tak sa radsej ukľudní, ale ked nie tak ju tam odvediem, chvilu tam place, ale potom ked pre nu idem tak sa uz s nou da normalne fungovat, pekne zaspi, da sa ocesat, naje sa bez cirkusu... len vraj ked ju zatváram do izby, mozem vzbudiť v nej agresiu🤷♀️ Tak ani neviem ci to robim spravne.... a dnes som skusala presypanie ryže šošovice, moju to zabavil na takých 2 min😞zapotila by sa aj montesori pri jej pozornosti.
Princípom odchodu do druhej izby ak má dieťa amok (niečo sa mu nepodarilo a však nieje to neuposlúchnutie)je, že ide podľa možnosti samé a príde tiež samé, vtedy to neberie ako trest-vylúčenie ale oddych - čas pre seba a ideálne je ak ide s knihou (môže tam už aj byť )aby tam malo aj čo robiť.
Iné je ak niečo spravy, vtedy ide premýšľať o tom čo sa stalo a ako to nabudúce urobí inak a teda dostane úlohu a môže prísť keď bude mať riešenie(ak nepríde do 2min. tak idem za ním 🙂) Keď príde až vtedy diskutujeme o tom čo sa stalo, ako to vidí a čo vie pre to urobiť samé aby to bolo lepšie pre neho nabudúce - aby to lepšie zvládlo. Najdôležitejší začiatok riešenia je keď povie prepáč (veľmi rýchlo príde na to čo má povedať)🙂
Tak sa rozlíši oddych a trest
Neboj sa pridať aj tú druhú časť.Mám dcérku ktorá ma 2 roky a už pochopila princíp oddychu a vylúčenia🙂)Nieje dôležitá dĺžka ale princíp, že je to niečo iné ako trest.Tá oddychová časť má veľmi dôležitý zmysel a to, že nebude mať len negat. emócie spojené s daným miestom. A časom pochopí, že môže byť sama aj keď je dobrá🙂 Je to práca ale vy sa jej nebojíte a to vás predurčuje k úspechu 🙂) Emočná búrka ma len také následky na aké sa pripravíme a potom si o to dlhšie môžeme úžívať slniečko a nemusíme upratovať následky. Znie to poeticky ale je to kus práce, držím prsty 😉
Začni písať komentár...
Bude fajn. Aj slniečko sa sem tam skova. Nie je ona baran, to tvoje deco tvrdohlave??