Deň č. 111 Všade dobre doma najlepšie

Po toľkých smutných a uplakaných dňoch som tu chcela vpísať trochu optimizmu a niečo krajšie o mojej rakete. Stále som "vypichovala" len to zlé, čo sa mi na nej nepáči, čo ma trápi a aká je a nie je... Áno, taká zvláštna ona je, najmä vonku v cudzom prostredí je to s ňou o držku, ALE doma je to také už skoro moje normo deco... Keďže sme spolu celé dni, už sa naše "spolužitie" akosi zlepšuje...

Podarilo sa nám zo všetkých výbuchov a amokov odstrániť tie zbytočné, ktoré vznikali pri úmývaní zubov, modlení a väčšinou aj pri jedení... Pri týchto jej polojedoch ozaj pomáhalo ignorovanie. Napr. keď som povedala, že si ideme umyť zuby, tak sa začala plieskať o zem, ja som ju prekročila a išla som do kúpelne pripraviť kefku a pastu a čakala som si tam... Ona nemala divákov a prišla za mnou a sama si bez hnevu zobrala kefku. Rovnako sa to zlepšilo aj pri modlení, kedy nechcela sedieť a len pobehovala alebo sa vystierala pri mne, keď som ju chcela "držať" na kolenách... Teraz sa začneme modliť a ona sa zrazu pridá a sadne si ku mne na kolená len tak, niekedy sa naoko skúša vystierať, len aby som si ju všimla, ale väčšinou čaká, kým sa domodlíme... Požiadavku o to, aby si upratala hračky/knihy, pekne uposlúchne na prvýkrát... Som jej za toto veľmi vďačná, že sa už nemusím mordovať pri každej jednej bežnej činnosti... Už zostávajú "len" tie silnejšie amoky a výbuchy pri ukončení jej obľúbených činností alebo odchodoch z ihriska alebo pri komunikácií s cudzími ľudmi v novom prostredí... No, na toto potrebujem žiaľ kamarátku reč a väčšie porozumenie.

Ja v sebe akosi cítim, že ona má to svoje súčasné každodenné porozumenie podľa mňa ok a ani to IQ by nemuselo byť nejak "chytené", aj keď nato je veľmi skoro hovoriť a budú potrebné iné testy ako "pocit" matky... Zatiaľ mi však pri každodenných prikázoch a otázkach celkom rozumie. Pri práci som už zaviedla aj "pýtanie" imitácií a giest a teraz už aj slabík alebo niektorých "jej" slov. Ona si vždy vyberie také čudné slová. Zo všetkých slóv, ktoré mohla povedať medzi prvými si vybrala: "papagáj" v jej podaní "papaján" či ako to ona povie... Toto ju trochu skúša aj môj synátor. Som vďačná zato, že aspoň synovi odpovedá na jeho otázky. Je výborný komunikačný "terapeut" a aj keď mu skoro celý deň nepozrie do očí, úplne pekne a automaticky mu odpovedá na jeho otázky: ako robí psík... ako robí prasiatko... povededz papagáj...

Ako som písala doma sa mi zdá taká normo normálna, lebo so mnou komunikuje, mňa väčšinou neignoruje a pekne so mnou spolupracuje. Vonku však vidím ten rapídny rozdiel medzi ňou a ostatnými deťmi, ktoré aktívne komunikujú so svojimi rodičmi, tak ako to prirodzene robil môj syn. Ukazoval a zdielal a kontroloval, či som tam. Toto u mojej rakety vôbec nie je nielen so mnou, duplom nie s inými. Ale verím jej potvore, tak ako verí môj manžel, proste aj toto sa dajako musí zmeniť...

Spravila som dnes "dôležité"rozhodnutie a skúsila som ju zapísať do škôlky. Uvidíme, čo zo seba vydá rok 2020. Bude to pre mňa vabank. Môžu nastať dve situácie:

1.Ak by sa tam uchytila a napriek všetkému by mala autizmus, ale v škôlke by sa socializovala a slávny autizmus by sa pred všetkými iba "ututlal".

Pri tejto situácií ma napadájú otázky, či tam bude dostatočne napredovať alebo by som predtým ešte predsalen mala dať rediagnostiku.

2. Druhá možnosť je, keď sa ukážu karty a ja bude musieť "priznať" farbu a začať "nálepkovať" moju raketu "už" od troch rokov...

Moja tajná karta je, že by sa to "vyliečilo"... Nikdy v živote som nehrala takúto čiernu ruletu. Vždy som bola na všetko pripravená, na každý pohovor, skúšku pripravených 12575 strán, premyslené a zodpovedané všetky varianty. Tu sa síce môžem 7 - 8 mesiacov intenzívne pripravovať ako na štátnice, ale nikdy sa na ňu skutočne nepripravím s takou istotou, akou by som chcela. Aké je veru ťažké prežívať skúšky vlastného dieťaťa, ktoré "musia" vybojovať samé...Ale o tomto všetkom budem radšej písať o takých 8 mesiacov, kedy by to malo byť s mojou raketou jasnejšie ...