Deň č. 127 - 128 Starý vs. mladý

Slnko, voda, sliepky, dvor... toto všetko stačí k šťastiu mojej rakety. Tieto dni si nejak užívame a ja vôbec netuším, či to je týmto počasím. Moja raketa prepla svoju rýchlosť z "normál" na "turbo" a stíha obehnúť všetko dvojitou rýchlosťou. Je akási veselá, bez hnevov (nie tak častých), usmievavá, spoločenská, dievčenská aj bláznivá... Užívam si ju a posledné dni takmer vôbec nemyslím na to áčkové "A." Proste mám pocit, že sa nás to netýka, aspoň nie tieto pekné slnečné dni.

Ráno sa poválame v posteli, jedna strapatejšia ako druhá, pozdravím ju "ahoj" a už mi dáva gesto "pa-pa" alebo povie "mama". Čosi-kdesi sa pomotkáme, upraceme, poučíme, ideme von, obed pohodička šlofík, škôlka malý, povinná zastávka babka s dedkom a šup už je tu muž... Bicykle, sliepky, trochu kreslenia, večera a do postele raz-dva-tri... Všetko taký kolotoč, ale je to teraz znovu fajn... Skoro rovnaké fajn ako pred rokov, keď som nemala "ani páru", že by mohlo byť s raketou niečo. Pred rokom sme si s kamoškou robili pravidelné výlety, zobrali decká "pod pazuchou" a išlo sa... Bola to aj vtedy fuška, ale raketa v tom čase trčala väčšinou v kočári, tak sa to dalo. Ale tieto dni sa tak polepšila, že mám pocit, že aj dajaké výlety s ňou znovu začnem dávať...

Zistila som, že nejak čarovne na ňu pôsobí stará babka (89 rokov). Babka vždy čosi vymyslí, že ma z toho pot oblieva, ako to dám s raketou, ale čo už len poviete babke, "chojte si autobusom?" Nedá sa vyhnúť takýmto situáciám, ale raketa to akosi ako keby cítila, že tá babka potrebuje pomoc. Napr. štandardný odchod o holubov bol bez amokov, lebo som začala rozprávať o tom, že ideme za "babu"...Ako keby vedela, že sa cirkusy pred takúto babku na verejnosti nerobia... Iné je to už doma, keď jej babka nechce pustiť sliepky🙂 Tam sa vie pekne predviesť...🙂 Aj dnes v čakárni behala hore-dole hľadala svoju "babu", usmievala sa na "jej" kamošky...Minule som čítala, že v Amerike spúšťajú projekty, kde spájajú škôlky s domovam dôchodcov a ja sa im nečudujem. Starí ťahajú mladých, mladí zase starých, pekná myšlienka a šup s ňou aj na Slovensku.)

S raketou si tieto dni stále opakujeme už prejdené úlohy, overujem si, čo vie a kam sa ešte posunieme, ale musím skôr "zlepšiť" praktický život, obliekanie, obúvanie, jedenie lyžičkou...V tomto "trošku" zaostáva, aj keď môj normosyn má s obliekaním a obúvaním doteraz problém. Vždy, keď mu kážem, sa ísť obliecť do pyžama, malý si to preloží do svojej reči a tak pol hodinu tancuje s pipíšom holým v obyvačke a vyhadzuje si pyžamo, ktoré si aj tak nakoniec oblečie naopak. Rozhodla som sa, že si dám, teda lepšie povedané dám rakete pokoj od liekov. Chcem si ju akosi "vyčistiť" a zistiť, čo je pod tou "vrstvou" liekov, lebo mám pocit, že nám síce pomohli naštartovať, ale momentálne už dlhodobejšie nepozorujem nejaké výrazné zmeny. Dokonca som čítala, že karnozín, ktorý som dávala každý deň, môže spôsobiť bezdôvodné hnevy a amoky, tak aj to chcem pre "istotu" na istý čas vylúčiť.

Dnes keď sme už boli všetci v pyžamách, vykukli sme na terasu či tam je búrka alebo nie, a tak som si akosi sadla na schodíky a pozorovala raketu ako sa driape na trampolínu, syn za ňou a muž si sadol ku mne na schody. Zrazu si aj syn chcel k nás sadnúť a malá raketa, keď zistila, že všetci sedíme na schodoch, ponáhlala sa za nami a sadla si k nám na schody...Tak sme tam tých pár sekúnd všetci sedeli v pohodičke a rady, že sme spolu...Ako keby sme si spoločne dobíjali baterky a prišlo mi to tak kráske krásno normálne, že tomu všetkému začínam ešte viac veriť, že takéto krásné chvíľe budú toto leto víťaziť nad tými zlýmami...