Deň č. 144 Hra

Hra, hra, hra... Nič iné mi dnes nebehá po rozume. Predvčerom som písala o diagnostike a zabudla som na jednu dôležitú vec. Pri vyšetrení u neurológa, psychológa, psychiatra sa vždy v prvom rade pozoruje hra. Preto je v každej ambulancií menšia herňa alebo polička s hračkami. Hra je ukazovateľ, vyjadrovací prostriedok aj toho úplne najmenšieho dieťaťa. Nepotrebuje mať k tomu nacvičenú prácu za stolom, ani vedieť farby či tvary a dokonca ani hovoriť.  Je to také prirodzené, také úplne normálne, také bežné a čarovné, čo robí deti deťmi.

Moja raketa je natom biedne, čo sa týka hry. Nevie sa hrať. Nevie hru rozvíjať. Nevie využiť hračky na nič iné iba nato, načo boli určené. A navyše jej hra trvá pár sekúnd nanajvýš 2 minuty. Dala som si veľa cieľov, ktoré chcem s raketou dosiahnuť, viem... viackrát ste mi tu písali, že "bojujem" na viacerých frontoch.... Nedá sa 100 % rozvíjať jemná motorika, nedá sa 100 % rozvíjať hrubá motorika, nedá sa na 100 % rozvíjať reč  či hra... Ja som chcela skočiť všade, hneď a zaraz, ale v súčasnosti si dávam iba jeden jediný cieľ. Rozvíjať hru. Všetko ostatné ide bokom resp. má poradie nižšie ako hra.  Viem presne, čo by predviedla moja raketa za hru u psychologičky a s takou nálepkou ako lusk by sme odišli, ani dvere by som nestihla otvoriť.

Dnes sme ju "opäť" pozorovali u logopedičky, ktorá sa ju znovu márne snažila získať. Nevie nájsť dostatočný stimul a motiváciu, aby s ňou pracovala dlhšie 3 príkazy. Raketa ide okamžite do "útoku" a končí to škrekom alebo ignoráciou. Stále mi nedáva logiku, prečo má výdrž za stolom, kde plní jednu úlohu za druhou, príkaz za príkazom, ale pri tej hre nič nula bodov. Zvieratkám dáme napiť zo šálky, pomojkáme a šup ich dať spať do postele a hotovo -  koniec, game over. Celková dĺžka nech nežerem dnes 1,35 sekúnd. Svieti mi blinker s nápisom: "Nevie sa hrať, preto ju baví práca za stolom!" Vždy odchádzam od logopedičky zbičovaná. Nie, nie je chyba v nej, len sa mi akosi ťažko na raketu pozerá, keď ju nevie k ničomu "donútiť" resp. iba na veľmi krátke chvíle. Cítim sa potom tak divne. Pripomína mi to jednu z najťažších skúšok, ktorú som absolvovala.  Pedagóg bol prísny, ale spravodlivý. Nič neprikrášľoval, nič neprilepšoval, len objektívne hodnotil moje vedomosti. Ten istý pocit mám aj práve v jej ambulancií. Ak raz odídem z tejto ambulancie s vetou: "moja rakete určite nie je autistka" budem tomu veriť na milión percent.... Také však ešte "nehrozí" a ja som dostala za "úlohu" rozvíjať hry. Rozvíjať, podporovať, ukazovať, učiť a motivovať moju raketu k hre. Aké lahké však, ale radšej by som išla zostrojiť jadrový reaktor ako naučiť toto dzeco hrať sa...

Nevadí, idem nato, zase niečo vymyslím, umyjem zuby aj koňovi, keby bolo treba, len nech to prinesie aj dajaké výsledky. Moja síce neukladá hračky do radov, netočí všetko možné (iba občas brnkne), ale už mi ide pekne-krásne nanervy celé to jej lašovanie šuflíkov, otváranie a rozhadzovanie všetkého možného... Už mám toho plné zuby a za 5 minút hry by som vymenila peknú prácu za stolom. Ona to totiž robí stále a nonstop a to by vyčerpalo aj Schwaizenegra. Vždy keď má "voľno" bez dozoru, keď sa má hrať podľa seba, tak nerobí nič, len sa nudí a motká,  posedkáva si raz na okne, raz skáče na posteli v stručnosti hračiek "plná" r*ť a ona robí všetko možné, len sa nehrá... Tak pome nato, lebo ma picne z toho, keď to nerozviniem u nej...

Dnes to bol taký unavný deň. Ráno síce pekné, mala dobrú náladičku, ale z logopédie, chodí tiež väčšinou podráždená, tak sme ostali radšej už iba doma. Prekvapila ma, že si vypýtala kreslenie, ale ocenila som výber "jej" hry. Veľmi sa jej totiž začalo páčiť obkreslovanie zvieratiek do náčrtníka (všetko robím ja s jej rukou). Pred nás položím knižku so zvieratkami a dám jej na výber, ktoré si nakreslíme. Ovca musí byť to je jasné, ale okrem toho sme dnes nakreslili leva, opicu, papagája.... potom som pustila jej ruku a ukazovala, kde ho treba vyfarbiť, tak vždy načmárala čaribanec na dané  miesto. Na konci "kreslenia" nebolo už nič vidieť, len jej čaribance, ale nevá, ďalšia vec, čoho sa môžem chytiť. 

Jedy a hnevy sú naše "bežné" každodenné, ktoré už považujem za také normálne, že keď sa ma opýtala logopedička, ako sa máme: ja som povedala ok... Už  tieto jedy žiaľ beriem tak ako keby súčasť našich dní, že mi to už nepríde divné... Poobede testovali novú šmyklávku, ale pre adrenalínový sklon, ju musím rýchlo vyreklamovať, lebo si na nej nohy, ruky, krk vyláme.  Bežpečnostný analytik by mohla byť moja raketa.

Dnes pred spaním ma však opäť rozveselili, akí boli so synom veselí a hraví a ako sa smiali. Ako sa syn išiel schovať do kuchyne pod stôl, raketa za nim, len dve ritky trčali z pod stola a ja som sa dnes "utešovala" akí sú krásni a úzašní, že určite nemôže byť aut. Potrebovala som si to dnes povedať (áno, viem, nemusí to byť pravda), potrebovala som dnes ja samu seba nejak utešiť, že to nejak dobre dopadne.  Zajtra budem zas realistická, pretože zatvárať oči a utešovať sa s pár sekundovými okamihmi, nie je najlepšia cesta k zmiereniu.