Deň č. 149 Tatovia

Po štyroch dňoch totálnych opušťákov som sa konečne vyhrabala z depiek a dala akosi dokopy... Neviem, čo ma to "zase" chytilo, prerástlo mi to cez hlavu, nad všetkým som až príliš premýšľala, všetko pripúšťala...  Človek, keď trochu rezignuje, zmieri sa s danou situáciou,sa ako keby "naladí" na danú skutočnosť. Mňa by doslova šokol deň bez kriku alebo keby moja raketa "sedela ako päť peňazí" bez neustáleho behania.

Dnes to však bol celkom ok deň. Rakete konečne nešiši celý deň. Stačí ju iba 14 hodín neustále zamestnávať a je to v "suchu"... Človek by jej dal aj väčší priestor pre "voľný" program, ona ho však využíva zatiaľ len na motkanie a lašovanie šuflíkov, takže na oplátku mi aj ona pripravuje zábavku na zvyšok dňa.

Už som viackrát som písala, že moju raketu úplne rajcujú zvieratá. Preto návštevy zoo a minifariem sme museli na istý čas odložiť, lebo ich nevie emočne spracovať. Bývame však na dedine, takže môžeme sa učiť spracovať zvieratká postupne... Keď ju muž straží je to vždy šoková bomba. Dnes to znovu poňal chlapsky a dovolil je babkinu sliepku vyceperiť na trampolínu. To Vám bol pohľad, dve deti a sliepka na trampolíne + otec roka, ktorý si to musel natočiť.

Nemôžem povedať, že sa nesnaží, len to dáva tým typickým chlapským spôsobom. Včera im chcel ukázať zraneného vtáčika, ktorý asi vypadol z hniezda, ale len čo decká dobehli na dvor, vtáčik mu  vyletel z dlane na zem a "ham" zožral ho pred očami deciek náš pes🙂 No a bolo po vtáčikovi a ja som zas mala, čo vysvetlovať, ako je vtáčik v brušku psa, že mu je "tam" dobre a asi by aj tak umrel... Niekedy sa mu jednoducho nepodaria jeho "otcovské triky"🙂

Večer pred spaním máme takú našu spoločnú chvíľku, keď sa válame a jašíme všetci v posteli a on robí deckám všeliaké vývrtky, pri ktorých im raz určite doláme väzy.... Ako som písala včera, začala som s malou rozvíjať tie najjednoduchšie bábätkovské interakcie a využila som práve tento čas. Začala som schovávať pod paplón najskôr seba, potom malého a potom muža. Malo to úspech. Najviac sa jej páčilo schovávanie syna, toho potom sama začala prikrývať a kukala na mňa, aby som začala hovoriť "kde je? kde je? kde len môže byť?" Neskutočná radosť z nej išla a nám s mužom pištalo srdce, že ich takto konečne vidíme sa aspoň "trochu" spolu hrať. 

Pracu za stolom tiež už viac orientujem na interakciu a pýtam si vždy napr. za kocku nejakú imitáciu. Dnes som ju aj za kúsok čokolády, ktorý našla v šuflíku, poriadne vytrápila. Musela mi tlesknúť, poklepať si prstom po nose a ešte sa aj otočiť. Nič nové, nič prelomové, nič na porozumenie, ale predsa tak dôležité...