Deň č. 198 - 203 Opušťáky a to potom...

Tieto dni som ako na divokej husenkovej dráhe. Toto celé, čo sa deje tento rok mi pripadá ako jedna divoká jazda, na ktorú som si nekúpila lístky, ale predsa som sa sem nejak dostala. V jednu chvíľu sa cítite v pohode a potom bááác: nejaká hlúpa poznámka, pohľad na "normo" deti, rodinná oslava, vaše prebudené potlačené túžby, strach z budúcnosti... U mňa sa tento týždeň objavil mix všetkého a nedávala som to vôbec.... Išlo to tak postupne ako keď sa nabaľuje snehová guľa a ja som k tomu pridávala svoje "luxusné" myšlienky, ktoré som nevedela ovládať, potlačiť, zastaviť... Nie nadarmo sa hovorí, že ten najväčší boj, je boj, ktorý vedieš sám so sebou...

Ale už je to za mnou a to mám na tomto všetkom najradšej. Keď sa "očistím" a znovu vidím všetko v "zdravom" rozume. Vidím moju raketu znovu takú úžasnú a "nevypichujem" na nej len to, čo mi tam chýba.... Človek na tej MD/RD dosť zmagorí, sebavedomie v péčku + ešte keď sa ocitnete v takejto poločudnej situácií... Myslela som, že mi písanie o tom pomôže - tak som začala o tom písať. Ale už mi to nestačilo. Boj vo mne sa zväčšoval po jej pokrokoch, lebo túžba po "normálnosti" rástla tiež, ale čas hrá proti nám a to omeškanie oproti normo deťom sa zväčšuje. Začala som aj behávať, aby som tu zlosť zo seba vybehala....Ale tento týždeň mi akosi nič nepomohlo. Vyriešila to až kvalitná talianska hádka s mužom, tri dni domáceho ticha, sobotný opíjáš a následne vysvetlenie zoči stene.... Toľko k mojím opúšťákom...Človek to nakoniec aj tak musí rozdýchať, lebo už ani plakať a lutovať sa Vás potom nebaví..... 

Ale späť k mojej rakete...  Stále to akosi dáva vpred. To sociálne je teraz také mega suprové, že aj keď mám pocit, že sa nehýbeme a žiadne pokroky tento týždeň nie sú, potom spraví niečo, čo mám pocit, že nás nieže posunie o pár krokov ďalej, nás to rovno exploduje do vesmíru... Napríklad v sobotu sme všetci makali na dvore, so synom som začala strihať stromy pred domom, raketa si sadla k stolu a čosi tam štuchala do mobilu, čo tam zabudol muž. Zachvíľu si všimla, že sme preč, dobehla pred dom, kukla na nás, usmiala sa a rozutekala sa dozadu. Reku hmmm, pracant po mužovi... Ale ona sa o pár minút vracia späť a v rukách drží kombinačky s červenou rúčkou, presne takou, akej farby mal syn záhradné nožnice. Pridala sa s tými svojimi kombinačkami k nám a "strihala" strom s nami... Cielene a vedome utekala kdesi do záhradnej chatky, našla prvé, čo sa podobalo na nožnice a utekala za nami... Ja som sa celú sobotu usmievala ako lečo a hneď bolo po depkách a opúšťákoch... Neviem, prečo ma to dostalo, ale bolo to veľmi povzbudivé pre mňa a pre muža...

V reči to nie sú až také posuny, ale aj tu sa chytá. Moje cviky na tvárovú imitáciu s fantáziou asi štyroch cvikov som "minula" hneď prvý deň, tak odvtedy len vyplazujem jazyk na všetky strany a čakám, kým sa raketa chytí. Zatiaľ ho iba vyplazuje smerom nadol, ale aj tak dávam obrovský "check", lebo pozerá pritom do očí...V "slovách" sa nám objavili nové slabiky: "pi-pi" alebo skôr "bi-pi", či ako to vyslovuje, v každom prípade sú to sliepky, či už drevená hračka alebo živá, už aj toto si vie vypýtať "slovne"... 

Musím si toto všetko pozitívne a krásne spisovať, aby som si to pri najbližšom "opušťáku" oplieskala o hlavu a tešila sa z toho každý "sivý" deň...