Deň č. 213 -214 Ticho upokojuje...

Škála zlých dní a "nervičiek" za prkotiny, dotyky, pohľady, otázky pokračuje... Od rána jedna veľká katastrofa. Muž sa jej nemohol ani dotknúť, rozčúlil ju pozdrav, otázka, obliekanie, jedenie, to, že som išla na záchod, že som bola na záchode, nastupovanie do auta, pripásavanie v aute,vystupovanie z auta, príchod na miesto, odchod z miesta, kričanie pri jedle 3x za deň... Dnes sa rozčúlila snáď za všetko. Rozčulovalo ju ešte aj to, keď som bola v aute radšej ticho. Vtedy vykrikovala "mama, mama..." len aby som videla, že si trieska hlavu o sedačku a riadne ju tam poráža... (nie nepozrela som sa, ingornácia level: profík, v spätnom zrkadle som len kontrolovala, či si ju tam nerozmpláti a nezačne sa odpásavať).

Napriek tomu som dnes večer relatívne v kľude, aj keď cez deň som sa párkrát riadne opustila. V hlave som sa stále modlila, dnes snáď viac ako všetci kňazi v kostole, len aby to prešlo, len aby tieto dni odišli, nech sa nám znovu vrátia tie krásne a veselé. Nepomohlo ani magnézium ani sirup od bolesti, aj keď neviem, či môže takéto rapídne samonasieracie emočné výbuchy súvisieť napr. so zubami... Ešte aj očný kontakt je v takéto dni riadne mizerný a pýtam si ho a hľadám ho kade tade...

Som v kľude odkedy som si s deckami večer sadla. Hneď ako som vybalila veci a upratala to najnutnejšie, už čakali kým sa s nimi zahrám. Odmietla som jednému aj druhému po dnešných cirkusoch zapať TV, tablet, mobil, resp. hocičo elektrické. Akosi som tušila, že jediné, čo potrebujeme je kľud a ticho... Sadli sme si za stôl a vytiahli plastelíny a valkali a formičkovali a šaškovali v tichosti, bez podmazu TV, ktorý by to znovu iba kazil. A bolo to super. A ešte aj oči rakety na mňa viac skákali.

V dobrej nálade sme sa presunuli do izby bez zvyčajnej TV rozprávky, sadli sme si a čítali knižky, každý po jednej vybral. Nikto nekričal, nikto sa nehneval, jednoducho ticho a pokoj, ktorý sme si akosi zvláštne zase my traja vytvorili, nám pomohol spracovať tento ťažký deň. Ani som neskúšala raketu preniesť do svojej postele, nechcela som ticho narušiť, takže mi teraz ležia rozčapení na posteli obaja...

Ako som písala vyššie, cez deň som taká múdra a pokojná veru nebola a krikom (zvýšeným hlasom) som musela už nervičky mojej rakety ukončiť. Nechce sa mi kričať a byť prísna v takéto dni. Ale ignorovať 235426875x jedov, ktoré už aj syn intenzívne vníma a nevie spracovať, som proste musela riešiť inak. Ako rada by som "poľavila", ale stačí prst napr. požičať mobil na 2 min pri jedle a koniec. To načom ste makali polroka sa sfúkne ako sviečka. Ani za svet nepoľaviť a to ani v takéto dni, nech ju aj 15xbuchne o zem. 

Za posledne dni sme zintenzívnili jedenie s lyzičkou. Sedím vedľa nej alebo oproti, držím ľavu ruku, aby pekne papala s pravou. Žiadne nakŕmim, žiadne s rukou (len nevyhnutné prípady), lebo to vie.. Ja viem, že to vie a keď vie škriekať celý deň, tak nech sa učí aj sama sa najesť. Možno prísne pre niekoho, že som "neni" taká chápavá, ale v takéto dni sa aspoň vďaka mojej prísnote posunieme v týchto veciach... Aj ja mám svoje hranice trpezlivosti a nemôžem sa nechať zničiť mojou raketou. Vždy si v hlave poviem, keď vie kričať pre nič-za nič, vie sa aj najesť-vyzuť-upratať po sebe topánky/hračky, vyliať po sebe cikaničku zo šerblíka... a ONA to dokáže a dokáže to aj v takéto dni. A navyšie tých pár sekúnd, keď je zamestnaná plnením príkazu, nekričí, lebo vie, že ja vtedy nepolavím. A to ani v takéto dni....

Ešte krátky príklad zo včerajšieho parku. Ako extra "prísna" matka som jej zakázala lízatko na šmykľávku. Nechcelo sa mi to zakazovať, lebo bol to taký deň ako dnešný, samonasierací, tak som vedela, že za každé  "viem, ale nesmieš..." pôjde hod o zem... A že ich bolo požehnané a že o nás vedel celý park, ale ja som sedela na lavičke bokom, tvarila sa, že pozerám všade inde, len nie na raketu, ale každý pokus dostať sa na šmyklávku s lízatom som stopla pohľadom, zákazom a nakoniec som jej úplne zobrala... To, čo nasledovala, som ingorovala... Po dobrých pár cirkusoch, keď som sekundu venovala synovi, som videla raketu na šmýkľávke, utekala som tam, lebo však "lízatko" bolo "PROHIBI", ale ona ho nemala... po tých xy-krát vedela, že na tú šmyklávku nemá ísť a aj keď som ju nestihla stopnúť ona ho odložila a išla bez neho. Síce si ho položila na lavičku a po šmyknutí ďalej lízala, ale pochopila... Takže aj keď sa mi nechce byť takáto "hnusoba" mama, vidím, že u mojej rakety to jednoducho platí... Prísne a bez kompromisov. 

Som rada, že som zostala taká pokojná po takomto hnusnom dni. Už teraz sa pripravujem na ráno: "čo na mňa vybalí moja raketa zajtra". Pomôže nám dnešný kľudný a pokojný večer, odštartovať pekný deň?