Deň č. 215 -216 Deti sú najväčší učitelia

Dnes mi je akosi clivo... Clivo, preto aké sú moje deti krehké a tak strašne naviazané na mňa - na mamu... Bože, ako čakajú, keď sa budem s nimi hrať, blázniť sa.. Majú iba mňa, žiadne extra aktívne babky, dedkov, ktorí im robia super zaujímavý program. Preto moje deti nič špeciálne nepotrebujú, žiadne darčeky, hračky... Potrebujú len tú svoju mamu. Stačí, keď si k nim sadnem na koberec alebo deku a už sú pri mne... Clivo mi je, ako mi je dlho na materskej a vlastne už teraz mi chýbajú tieto chvíle... Každá fotka, čo si dnes prezriem v mobile, oblečenie, čo vyradím zo skrine, dokonca i nejaká spomienky ma dnes totálne rozplače a rozcitlivie... 

Asi idú zase moje dni alebo je to tým, že som po dlhšej dobe bez syna. Dnes si išli spraviť pánsku jazdu k babke a my sme tu zostali asi po viac ako mesiaci samé. Tak strašne sme si zvykli všetci na seba, že ešte aj tá moja raketa, nič iné nevykrikuje celý deň, len to svoje: "mimi, mimi" (šimi, šimi - tak ho volám ja). 

Môj syn nepotrebuje žiadne aba terapie ani cvičenia v štýle playwisely alebo prácu za stolíkom, aby tú moju raketu potiahol. Konečne sa jej dostal pod kožu a mne je sakra ľúto, že nám skončili prázdniny a on bude musieť ísť do škôlky. Stal sa jej najväčším ťahúňom a keby som mala mega veľa peňazí, zaplatím im obom súkromnú škôlku, pretože to by bola istota ako gulomet, že to s tou mojou raketou dobre dopadne. 

Napríklad včera som ráno nacvičovala slabiky a samé fu a pi a pa a ba... no úspech minimálny, viac kričala mi-mi, lebo vedela, že mimi je v obyvačke a 20 minút počas učenia s raketou má dovolený mobil.... No a tento môj malý mimi potom vonku len tak začne na psa kričať búda-búda a ta moja raketa poveda zrazu len tak psovi: "búda"... Žiadny očný kontakt na ústa, žiadna tvárová imitácia, žiadne gestá, len tak to z nej vypadlo, lebo to povedal sám VEĽKY mimi... Mne padla sánka, čo ja musím spraviť preto, aby po mne zopakovala "pi" a Mimimu sa to podarí s prstom v nose...

Mimi je náš najväčší učiteľ, ale pri reakciách na druhých a deti som si neni istá. Cielene ľudí a deti ešte neoslovuje, vždy len uáže prstom kukne na mňa, povie "a" a to je všetko, ide ďalej... Dobrý znak je, že neuteká z ihrísk, ale ešte aktívne deti k životu nepotrebuje. Ona by bola silný jedinec, aj keby rozprávala, lebo jej rýchlosti by nestihali asi žiadne deti. Kdesi som čítala, že u detí ADHD je to niekedy problém nadviazať priateľstva a to bôž u detí s NKS. Preto ešte neviem správne identifikovať, či ľudí ignoruje, či ich registruje, ale nemá rada, že ju oslovujú priamo a on a im nerozumie alebo sa jej nepáči, ak by ju usmerňovali... Fakt neviem, viem len, že aj tu mám medzeru, ktorú treba "zaplátať"..

Dnes sme boli teda iba my dve baby na ihrisku, deti nikde, ale keď už sme odchádzali, tak som stretla známku s dcérou - môjho mimiho spolužiačkou. Dievčatko malo bublifúk, veľmi jemne nenútene začala fúfak bubliny a raketa ich chytala. Potom sa to podarilo dievčatku čaptavo vyliať, tak už nemala z čoho fúkať, začala si skackať a utekať okolo preliezačky.. A mne pišťalo srdce, že aj toto dievčatko pekne začalo imitovať moja raketa.. Povedať asi nemala čo resp. nevedela, ale pekne pár sekúnd skackala ako ona...

Verím, že nám škôlka pomôže, lebo fakt deti, to sú VÁM iní lektori... Aj Vás potiahnu, aj Vás uzemnia a všetko to urobia tým krásnym čistým neštudovaným spôsobom... Už sa len zmieriť s tým, že raz tieto moje deti už nebudú čakať na mamu, aby si sadla k ním na koberec alebo sa s nimi jašila len tak....A to ma dnes sakra rozcitlivuje...