Deň č. 3 Viem, čo bude na konci...
Bude to kľud.
Kľud, ktorý môže priniesť len konečné rozhodnutie. Niečo, čo určí to alebo ono. Niečo, ako keď dlho čakáte na skúšku na VŠ alebo termín pôrodu... Nie som naivka. Viem, čo môžu vysloviť na konci tohto dlhého a veľmi náročného roku. Viem presne, že moja malá raketa môže byť "A-čková", aj keď na toto "A" zrovna nebudem dvakrát pyšná. Keďže som začala s ňou pracovať po dvoch týždňoch, čo som sa opúšťala, plakala a štekala po všetkých, ešte stále nie som s celou situáciou zmierená. Možno práve toto písanie bude mojou cestu zmierenia a definitívneho prijatia svojej dcéry takej, aká je. Obdivujem každú matku, ktorá to dokáže v sebe cítiť hneď v daný okamžik. Ja cítim všeličo možné, len nie zmierenie so situáciou. Nedávno som čítala, že jedna mamina sa so synovou diagnózou zmierovala štyri roky. Odmietala ho, hnevala sa na neho, na seba, výčitky... Viem si predstaviť do posledného detailu, čo prežívala. Ale napriek tomu po tých dlhých štyroch rokoch dospela do toho bodu, že ho prijala, že ho ľúbi, a že sa s tým všetkým nakoniec zmierila.
Ja sa pripravujem na všetko. Skoro pri všetkom predpokladám najhoršie varianty, ktoré môžu prísť a v mojom smoliarskom živote sa mi väčšinou aj pošťastia. Niekedy mám až výčitky, či si to neprivolávam, keď myslím iba na tie najhoršie možnosti. Neviem si pomôcť, skôr potom dokážem spracovať ten šok, čo môže prísť. Pri prognózach svojej dcéry sa však snažím byť extra super optimistická, ale nejak mi to nejde. Mne totiž nepraje ani ten šmatlavý horoskop v Novom čase. Všade novoročné horoskopy o tom, ako ma tento rok čaká nová životná cesta, druhá polovica roka prinesie veľmi kľúčové rozhodnutie. Super, "teším sa".... Najhoršie je, že to kľúčové rozhodnutie neurobím ja. Niežeby som mala rada rozhodnutia, som práveže typ človeka, ktorý nie je vhodný do vedúcich pozícií. V osobnostných a profesijných testoch mi vždy vychádzala analytická povaha, dokonca niečo okolo 90 %, čo lektorka vraj dlho nevidela. Ja ani netúžim rozhodovať a viesť nejaký tím. Som skôr typ kľúčového hráča, ktorý podá tie najlepšie podklady pre rozhodnutie. Ten, ktorý väčšinou nie je na "výslní", ale spravidla urobí tú najpodstatnú časť úlohy. Niečo ako Hermiona Grangerová, ktorá síce nebola hlavná hrdinka, ale nato aby Harry Potter vyriešil záhadu, ju potreboval. Popravde bez nej by nevedel ani prd, ale to už je zas téma o inom🙂 Aj v mojej situácií urobí konečné rozhodnutie niekto, komu budem pripravovať celý rok podkladový materiál.
Dnes to však veru u mňa nebolo na najlepšej ceste k zmiereniu. Opúšťala som sa už ráno, aj na obed a aj poobede. Bolo to o držku, lebo komunikácia viazla, aj keď "papať" a "čítať" vie už celkom často ukazovať. Zvyšok si musím však stále žiaľ dedukovať z trieskania, vrieskania a pišťania... Trochu mi náladu vylepšila až večer, keď sme si krásne "šúgali" autíčka po posteli. Pekne ho držala a jazdila po posteli. V duchu som sa modlila, nech si nepoloží hlavu na zem a nesleduje kolieska, ale našťastie, k takému "ešte" neprišlo, aj keď otvorenie dvierok si neodpustila. Dokonca sme spolu kočíkovali bábätká a uložili ich spať. Síce to bolo tým je grobianskym spôsobom, ale všetko to boli činnosti, ktoré trvali hádam aj viac ako 5 min+/-. A to sú iné pokroky oproti tým mikrosekundám, čo predvádzala včera.
Takže, keď príde taká či onaká diagnóza, ja dúfam, že sa dovtedy, alebo aj skôr stihnem so všetkým zmieriť. Nech ten ďalší rok je aj pre mňa optimistickejší...
Odporúčame
Retrospektiva mojho zivota.. Tymto sme prechadzali presne pred dvoma rokmi..
Tak tieto clanky si rada precitam. Som ba tom podobne s tym, ze mam 2 taje kusy doma. Syn 4,5 roka, tiez bojujem s priatim jeho picahy s diagnozou, ktoru ma. Je to o to tazsie, ze sme si ho osvojili. Vedeli sme, ze mozu byt problemy, ale prezivat a vediet je ine.... K tomu bio syn 21 mesiacov, nerozprava absolutne nic. Ci mi rozumie neviem este celkom zhodnotit. Male pokroky pozorujem, konecne vie aspon zatapkat rukami. Zacinam sa tiez obavat. Aspon dceru predskolacku mame sikovnu😀
Ak smiem, spýtam sa, tieto deti prejavujú teda iba neochotu komunikovať a hrajú sa čudným spôsobom alebo? ja som teraz tiež mala stavy už z nášho 2,5 ročného + k tomu hormony z novonarodeného. Je veľmi svojský, nerád komunikuje s cudzími, dať niekomu pápá robí až teraz, rozumie všetko (predpokladám) ale naučiť ho niečo je temer nemožné (napr. teraz sme skúšali prosím, dakujem a nefungovalo ani za odmenu i ked zopakovať vie hociaké slovo ktoré sa mu páči).s deťmi sa väčšinou nechce hrať, s cudzími nekomunikuje vôbec, trochu hovoriť začal až po dvoch rokoch, doteraz máme denodenné trieskanice o zem ked hladá "TO" a my netuším že čo..alebo ked sa mi snaží niečo povedať a ja nedokážem skryť nepochopenie v tvári..krik, plač, rev, trieskanie sa o zem.plus 98% hier sa zakladá na kotúlaní, gulaní, hádzaní do špáry, kopaní..ked sa stretávame s inými deťmi tak vtedy mi to vadí ked v sebe neviem potlačiť to porovnávanie sa, doma mi vadí "len" ten hluk a bordel...dokáže geniálne hádzať a kopať, a tancovať, ale to je všetko.
My ludia chceme casto vysledky hned, odpovede na nase otazky okamzite, predpovedat buducnt, hlavne ak ide o deti. No pre mna bolo najdolezitejsie zistenie, ze sa netreba trapit, nad tym co bude. Ale zit pritomnost, uzivat si, ako to len najlepsie ide. Buducnost nam.moze prisniest vselico, no negativnymi myslienkam to nezmenime a uz vobec nezlepsime. Deti su male len raz, vyrastu, zmenia sa, mnohemu sa naucia...a ja nechcem raz precitnut, ze cele detstvo svojho dietata som sa len trapila,nad tym co s nim bude....a nakoniec mozno vystuduje jadrovu fyziku. Pevne nervy zienky, hlavu hore, hor sa do boja...viac uzivajte, menej premyslajte, a este menej sa trapte!!! Lahko sa hovori, tazsie sa to zije, viem...no snazim sa aj ja
Drzim palce na dlhej ceste za uspechom. Mi sme zacali ked mal syncek presne 2 roky. Takmer sa mi zrutil svet. Kedze mame este mladsieho so synom bol na vysetreniach manzel ktory mi to oznamil ze mame podozrenie na PAS medzi dverami lebo utekal do prace. Ostala som ako obarena, nechapala som. Vdaka CVI syncek velmi krasne napreduje. Pracovnicky ktore ho videli pred pol rokom neveria vlasnym ociam dokonca tvrdia ako keby videli ine dieta. Chodime na terapie ktore znasa velmi dobre a spolupracuje. S manzelom si zaciname mysliet ze ide o oneskoreny vyvyn. V polke februara sa mi zrutil svet znova aj ked som bola zmierena s tym ze syncek je iny prisla sprava z BA z AVCA kde bolo napisane ze vysetrenia poukazuju na poruchu autistickeho spektra. Nekomunikovala som s nikim ani s manzelom. Vystrenie som si premietala v hlave a nevyslo mi z toho nic ine ze je tabulkove hodnotenie na zaklade hlavne nasich odpovedi a 40 minutoveho sledovania dietata. Syncek moje trapenie velmi citil dokonca mi utieral slzy z tvare ked som sa rozplakala pri pohlade na neho s otazkou preco on. Materinsky instinkt mi hovori ze moji synovia su zdravy a ja verim ze sa nemyli. Takze este raz drzim palce. Viem co prezivas a tieto deti nam dokazu viac ako si myslime 🙂❤️
@nika898 Veľmi na Vás myslím, ty si jedna z prvých mam, ktoré som oslovila o radu a poradila si mi ako na bezlepkovú diétu. Ešte nič nemusí byť 100 %-tné, synček je ešte maličký a ak nemá úplne super jasné črty, stále to môže byť niečo iné. Nedali Vám jasnú diagnózu, treba to brať tak, že stále len poukazujú nejaké tie črty na aut. O rok ich nemusí mať vôbec. Už mi kopu mám písalo, že im autizmus vylúčili až v 4-5 rokoch, dovtedy jasné črty. Pevne verím, že to bude aj Vás prípad. A verím, to "opúšťanie" beznádej, hnev, smútok, sklamanie, stále je vo mne, ale snažím sa to potlačiť v sebe, lebo keď to vo mne vybuchne, je strašne zle v celej našej domácnosti.
@stelahalasova Nedá sa to. Neviem, či aj Vy máte takéto dieťa. Ja som si úplne inak "užívala" MD so synom ako s dcérou. Odkedy mám podozrenie, už to nie je len o "radosti", je to strach z budúcnosti z jeho, z Vašej. Či to budem ľutovať niekedy, to neviem, ale inak to teraz neviem prežívať... Ale to neznamená, že sa nevieme "tešiť" aj v týchto dňoch, síce trochu inak, ako pri super zdravých deťoch, ale v rámci možností, ktoré nám to dovolujú. V každom prípade, myslieť optimisticky sa snažíme asi všetky mamy.
@itmama15 presne tak. Teraz cakame nato kedy sa nam syncek rozrozprava a pojdeme opat k Janosikovej do Trnavy. Uz sa celkom snazi minule mi povedal toto sem a tatovi zakyval a povedal papa. Takze uz to hadam pojde. A inak bezlepkovu dietu sme uz vylucili a vsetko ostalo tak ako bolo 🙂 takze mozem opat veselo varit 🙂
Urcite ste super mamka, je to citit z vasich clankov. Ano mam aj ja dieta s podozrenim na autizmus a jedno zdrave. Nemam cas tu rozpisovat aky bol..ale take zvlastne dieta estr jedno nepoznam, nezakyval, v troch rokoch ani naznakom nepovedal ani nenenaznacil ano/nie...Ale snazim sa neanalyzovat kazdy jeden znak, ci je auti, ci nie...zblaznila by som sa. Uz sa s tym tiez nejaky rok mordujem. Cely den doma opakujem slova ako papagaj, spievam, skacem, aby som ho nieco naucila. O chvilku bude mat 4 a zacina to prinasat ovocie. Takze nic nie je take cierne ako boli moje obavy. Prajem vam vela trpezlivosti a radosti z deticiek.
Začni písať komentár...
Ako keby citam o sebe a synovi...