Deň č. 70-71 Bilancovanie

Dnes ma moja raketa dva roky. Presne pred dvomi rokmi som si odfúkla po porode s myšlienkou “už nikdy nemusím rodiť”. Nemecká klasika: mama+tato+syn+dcéra splnená - check, ide sa ďalej. Síce ešte ma párkrát napadla myšlienka na tretie dieťa, ale vďaka rakete mám teraz na istý čas túto tému uzavretú. Včera som sa dokonca strhla zo sna s plačom, že som zase tehotná, takže nie už asi fakt nechcem teraz dieťa🙂 Myslela som, že to “najhoršie” už mám za sebou. Že už to bude len a len easy, že všetko bude už len svet gombička. Áno, všade som čítala stačí “vydržat” dva roky potom ocením menší vekový rozdiel. Ach jo, aká som bola naivná. Ani som len netušila, čo si to na mňa ten Pán Božko pripravil a ako ma bude eštelen skúšať. Najmä moju trpezlivosť, časový zmysel pre poriadok a moju hnusnú pedantnosť. 

S moju malú raketu som začala cielene pracovať 22.11.2018. Bola to naša prvá návšteva u špeciálnej pedagogičky a ja som vtedy pochopila, že moja skúška "ohňa" sa práve začala. Je tomu cca 4,5 mesiaca, čo s ňou pracujem a keďže má dnes moja mala bambula dva roky, chcem ju tu pochváliť, čo za tento čas dokázala.

1. Z tichého sveta sme sa presunuli do sveta blabotu.

Objavujú sa prvé citoslovcia, ktoré používa cielene na zvieratká, ktoré vidí alebo počuje a dokonca sa začal vyskytovať aj náznak opakujúceho džavotu: ma-ma, ba-ba (väčšinou na vyžiadanie). Pre mňa obrovský posun, lebo z nemého dieťaťa je zrazu polobrbliace a svitá nádej, že raz bude hovoriť.

2. Nastúpilo ukazovanie a neverbálna komunikácia

Dovtedy divné dieťa, čo nič nevedelo ukázať, teraz vie ukázať, čo chce, vie poprosiť o pomoc, pýta si pomenovanie obrázkov v knižke, prstom ťuká na obrázok svojho obľúbeného yogurtu, vie pokrútiť hlavou na otázku nie... Pre mňa tiež veľký posun, najmä to ukazovanie prstom v knižke, lebo vďaka tomu, sa to na ňu nabaluje zo všetkých strán a vidím, že pasívnu slovnú zásobu má už celkom bohatú.

3. Socialna interakcia, funkčná hra

Moje dieťa začalo registrovať okolie. Dieťa, ktoré v 18 mesiacoch bolo označené za: "hyperaktívne dieťa s minimálny záujmom o okolie a ľudí okolo seba", je tu späť. Vníma, vidí, registruje, reaguje. Už to nie je to divné dieťa, ktoré na môjho muža ani nepozrie, keď príde z práce alebo môjho syna, keď sa nechcela ani dotknúť. Dnes už dá pekne na požiadanie pusinku, objíme ich, rada sa na nich pozerá a smeje, teší sa z nich. Zlepšila sa interakcia a znovu môžme spolu robiť "Kolo-kolo" alebo si "šúgať" auto či loptu, chytať rybky či pekne kresliť za stolom. Dokonca tieto činnosti začína sama inicializovať. Svoju manipulačnú hru zmenila na polomanipulačnú a hračky si už len neprezerá a neštuká, ale občas sa s nimi aj skutočne pohrá.

Vidím tam ešte deficity, sú tam, to by videl každý, kto je s ňou každý deň. Dnes som sa snažila vypichnúť pre mňa krásne posuny. Mohla y som napísať ďalší článok o jej deficitoch, ale dnes nato už nechcem myslieť. Môžem sa aj na hlavu postaviť, stále to nie je také, aké by to malo byť pri zdravom dieťati, ale ja kurnik FAKT verím, že to dobre dopadne. Preto mojej malej rakete dnes želám a večer tajne pošuškám do ucha, že nech sa jej darí, minimálne tak dobre ako doteraz. Prajem jej veľa zdravia a slóv toľko, že mi hlava pukne. Aby ich mala vždy veľa a  vedela mi všetko povedať, čo ju trápi, prečo kričí a plače, aby už nebola viac nikdy smutná z toho, že jej nerozumiem alebo ona mne. 

Prajem jej trpezlivú maminu, ktorá sa to všetko učí za pochodu a nie vždy je perfektná. Čo jej však hlavne večer pošuškám, ako ju ľubím a budem ju ľubíť, aj keď bude stále taká poločudná.