Deň č. 72 - 73 Psychohygiena

To Vám bol zas deň. Malej zase šiši-riši, za všetko revy a jedy, už ani neviem za čo všetko, ale mám pocit, že sa to časom nie že zlepšuje ale ZHORŠUJE. Zas sme späť v období, keď sa jej pomaly nemôžem ani prihovoriť, lebo sa hneď začne v postielke plieskať. Idem ju dať cikať porád hneď luk dozadu, robím vlasy -  škrieka, volám ju jesť - škrieka, niekto sa jej prihovorí - škrieka... Už ma dokonca začala aj cápať...☹ Za toto sa však musím "poďakovať" svojmu synovi, ktorý ju vždy pri hnevoch vycapcuje, takže to má obkukané teda aspoň pevne dúfam, že "odtiaľ vietor fúka" ....

Vždy si idem s chuťou s nimi poobede pospať, ale potom sa zobudím a zase malej šiši-riši, tak ma to celé akosi prestáva baviť. Neviem, či tá ignorácia raz začne fungovať, lebo ja už ani nemám na ňu chuť reagovať, či už ju napodobnovať podľa OTA alebo ignorovať podľa odporúčaní. Už len chodím ako vyplutá žuvačka a kukám do čoho by som štuchla, len nech ju nerzúbem ako hada...

Celý deň som rozmýšlala, že je celá povaha môjho syna. On bol neskutočný jedoš a aj je doteraz. Tiež sa mu do troch rokov po poobednajšom spánku nemohol nikto ani prihovoriť, svokra na neho celé tri roky ani len kuknúť nemohla, u doktorov pravidelný rev, na trojročnej prehliadke doktora pomaly do p*ce poslal... to Vám bol tiež luxus vzdor. No a teraz mám dejavu s malou + žiadne slová. Stále sa pýtam, či je to len taká jedovatá povaha alebo predsa len tam čosi bude aj iné.  Malý bol so mnou aspoň empatický, keď ma rozplakal, začal plakať ešte viac ako mu to bolo ľúto. Tejto mojej rakete sú nejaké moje revy prudko v péčku... Pri synovi veľmi ale veľmi pomohla škôlka. Začal byť poslušnejší, nechá sa postrážiť aj niekym iným ako mnou, proste mu ten život pri iných deťoch a pod iným dohľadom pomohol. Pomôže to aj mojej rakete? Bože ja nato čakám ako na soľ, ale dať tam takéto deco, do hodiny ho mám späť... 

Dnes to teda potiahol muž s deckami. Musím povedať, že mu išla karta. Videl na mne, že sa mi chcel len revať, tak sa ponúkol, že si ju zoberie a ja si môžem v klude oddýchnúť pri skladaní prádla. Zlatý mužík, myslí na môj oddych. Išla som však niečo ešte vybaviť a furt som bola akási namosúrená a tak ma vcuclo do obchodu. Oplieskala som prachy, kúpila kabelku, okuliare a dvoje plavky ,ako keby som mala ísť zajtra na Maledivy, ale spokojná som sa vrátila domov. Doma som zrazu našla tancujúcu princeznú a nie uškriekanú opicu. Zrazu som ju videla zase veselú občas jedovitú, ale stále moju malú raketu. Pridala som sa do tancu, všetci sme skákali a jašili. Malý zobral lopatu a tváril sa, že spieva do mikrofónu, popritom hral na vlečke z kombajnu. Malá skákala a hopsala vedľa neho a keď som "fingovala" hru na gitare na tenisovej rakete, tak mi ju zobrala a začala hrať ona. 

Niekedy to asi fakt mamy potrebujú. Vypadnúť z tej vlčej diery, oddychnúť si od detí a zas ich vidieť "v lepšom" svetle. Večer som si od samej radosti upratala všetky úlohy pre raketu, vymyslela pár nových a už sa teším, že zajtra sa do toho boja znovu pustíme. 

Poviem Vám ešte jednu mega super správu. Moja malá raketa ma už viackrát oslovila "MA-MA". Už včera z kúpelne, keď sa kúpala s mužom, kričala "ma-ma". Dnes večer z postielky vykrikovala "ma-ma"...  Neviem teda, či to oficiálne pokladať za prvé slovo, ale pevne verím, že som neni už zdegešovaná ani ja ani muž a počuli sme to zreteľne obaja, takže za mňa to teda hádam to prvé slovo je🙂  A dúfam, že bude aj zajtra aj pozajtra. A dúfam, že tie jedy už fakt niekedy v živote prestanú☹