Deň č. 92 - 93 Neverím dcére

Asi by ste mali o mne vedieť, že som veriaca. Nie nejak extrémne a prehnano, ani nevytváram nátlaky na okolie, či je niekto veriaci alebo nie. Prakticky mi vždy bolo jedno, či niekto verí alebo nie, len sa musím priznať, že nemám rada hádky kvôli viere. Keď neveriaci útočia na veriacich, či niekto chodí do kostola, keď niekto spochybnuje vieru druhého a pod. alebo opačne.

Pamätám si v detstve sme mali perfektného farára, ale vtedy to aj nejak inak žilo medzi ľudmi a deťmi, neviem to presne opísať slovami. Nikto sa nikomu neposmieval, že chodí niekto do kostola. Všetky decká z ulice sme sa vždy v kostole stretli, lebo však mamy a babky nás tam nahnali. A nedajbože ste tam vyrušovali. Hneď Vás štuchala nejaká tetka a potom na Vás žalovala alebo si Vás farárko zavolal sedieť dopredu a to bol už riadny prúser, lebo nielenže Vás farárko dozoroval, aj Vaša mama očami šľahala biče. Napriek tomu si všetky deti po omši  farárko zavolal a dal nám nejaké knižky.

V puberte sa to už všetko začalo akosi lámať... Ešte dnes si pamätám, keď v čase môjho "rebelstva" som stála na "frajerku "v zadnej časti kostola, čo nového kňaza vytáčalo do nepríčetna, lebo však som bola pred birmovkou a viera sa počítala číslom lavice, kde ste sedeli. Dnes som jediná z mojich spolužiakov, ktorí pred birmovkou sedávali v prvých laviciach, čo chodí do kostola... A hádajte čo? Teraz si idem veľmi rada sadnúť dopredu kostola, ktorý je však dnes napodiv poloprázdny. Keď sa nám pohľad s kňazom stretne, premýšľam o tom, či aj jemu "ťuklo", že viera sa neurčuje poradím v lavici🙂 

Píšem dnes o tom preto, že prvýkrát ma po dlhej dobe zaujala kázeň. Väčšinou tam premýšľam o všetkom možnom, len nie o hovorenom slove. Dnes však vyslovil vetu, ktorú mi pár dní dozadu (nezávisle od témy kresťanstva a viery) napísala moja nová kamarátka, ktorú som spoznala tu na MK. Bola pred rokom vo veľmi podobnej situácií a hovorila, že svojej dcére verila a že musím veriť aj ja tej mojej rakete. A práve dnešnou myšlienkou omše bolo to, že viera lieči. Mysleli tým asi hlavne vieru v lepšie dni a budúcnosť. A mne to cvaklo. Chudátko moje furt tu moju raketu spochybňujem a neverím jej, čo všetko dokáže. Ako to vôbec môže dokázať, keď jej vlastná matka neverí. Kto iný jej bude veriť v živote? Ale už budem, sľubujem, že už nikdy nebudem spochybnovať svoje deti a budem im veriť...

Dnes sme mali krásny deň. Akýsi pokojný iba my štyria, po dlhom čase žiadne návštevy, hádky, problémy, žiadne úlohy len spoločný čas. Jediné s čím som moju raketu "otravovala" bol očný kontakt a reagovanie na meno, ale už mi veľmi pekne kukne do očí na počkanie a niekedy mi tam pichne rovno aj prst, len aby som vedela, že vie, čo chcem. Okrem toho som trochu zmenila  štruktúru poobednajšieho spánku. Malá vždy najlepšie a najdlhšie spí vo svojej postielke. Nikdy nechcela spávať pri nás, akosi sa tam nevedela upelešiť ani zaspať. Ja som si ju však začala prehadzovať k nám aj na úkor kratšieho spánku a to z dôvodu, aby sa jej malý mohol dotýkať. Aj keď jej sa to zrovna pri zaspávaní nepáči, chcela som upevniť vzťah medzi nimi, aby sa mu nebránila, aby ho viac vyhľadávala.  Jej prvé škreky a synov plač z jej odmietania som postupne uchlácholila, pomaly zobrala synovú ruku a začala som ju jemne objímať. Prvé razy sa mrvila, odsúvala jeho ruku, ale teraz už drží. Dnes sa aj po prvýkrát sama upelešila medzi nás a keď robila zle, stačilo ju prehodiť do postielky a už plakala, že chce byť pri nás. Nechala sa zrazu aj objímať aj bozkávať synom. Robím to síce takto iba pár dní, ale dnes ráno ho začala pri raňajkách objímať len tak sama od seba a aj mu dala pusu. Dotykov a objatia asi nikdy nie je dosť. VERÍM, že bude z nich perfektná dvojka. Dnes to bol celkovo veľmi čarovný deň ...