Ak by som mala možnosť napísať niečo poslednýkrát, napísala by som:
Vážte si to, čo máte.
Nikdy neviete, ktorý bozk bude posledný ...
Rozhovor, ktorý sa už nikdy nezopakuje ...
Posledný pohľad, úsmev.
Nikdy neviete, ako sa skončí ďalší príbeh vo vašom živote, ale pokiaľ trvá, vážte si každý jeho okamih .... Cit.web
Nikdy nezabudnite poďakovať...
Poďakujte tomu, kto vám podal pomocnú ruku, zavolal, či poslal správu, keď ste to najviac potrebovali.
Poďakujte tomu, kto vás vytiahol z domu, pozval na kávu, vyčaril vám úsmev na tvári, keď sa vám zdalo, že všetko vôkol vás je šedé.
Nezabudnite poďakovať všetkým, ktorí vás počúvajú, keď sa potrebujete zbaviť všetkých svojich bolestí, tým, ktorí vás pevne objímu, pohladia, keď potrebujete niekoho, kto zmierni vašu bolesť.
Poďakujte tým, ktorí vás utešujú, motivujú, podporujú a bránia vám spadnúť.
Poďakujte tomu, kto zostal, keď všetci ostatní odišli, pretože na svete nenájdete nič, čo by stálo toľko, koľko ľudská láskavosť a dobré srdce .... City web
Nad nikoho sa nevyvyšujte.
A to ani vtedy, keď ste v pozícii, že ste spoločensky vyššie ako ostatní.
Nepozerajte na iných zhora.
Ak ste mali zlý deň, skúste sa zamyslieť, že možno aj predavačka v obchode mala tiež zlý deň.
Možno mal zlý deň aj vodič, ktorý nervózne na vás dnes trúbil na križovatke.
Tí, s ktorými sa denne stretávate, sú tiež len ľudia ako vy.
Niektorí možno ťažko pracujú a za málo peňazí.
Chápete?
Sú to ľudia ako vy.
To, že vy zarábate viac neznamená, že ste lepším človekom.
Nevyvyšujte sa nad nich.
A už vôbec nezneužívajte svoje postavenie a neponižujte svojich podriadených, sú to ľudia ako vy.
Nerobte si z nich otrokov.
Neviete, čo prežívajú, aké majú každodenné starosti.
Nesúďte ich.
Neodsudzujte ich, že nemajú úsmev na tvári.
Možno sú len unavení alebo prežívajú ťažké obdobie
v živote.
Pretože, aj oni sú len ľudia ako vy.
Všetci sme ľudia.
Naše oblečenie, naše autá, byty, domy, môžu byť rôzne, ale stále sme rovnakí ľudia.
Buďte preto dobrí, alebo aspoň spravodliví ku každému.
Pretože my všetci sme ľudia .... Cit.web
To, čo máš urobiť, urob hneď, pretože ,,Posledný krát" prichádza bez varovania .... Cit.web😉
Podpinky😉 kto chodi na huby?
Každé dieťa je jedinečné a v každom jednom sa ukrýva potenciál urobiť svet trochu lepším miestom.❤
Som hrda mama😊
Nasa druhorodena prvacka 😊 zvlastny pocit nemat doma skolkarku😃snad to nadsenie zo skoly vydrzi co najdlhsie 😉
Co na chut. Do jedla ? S cim mate skusenost ked sa dieta roziedlo ,lebo z jedenim ma dcerka problem . poradte 😊dakujem
Tak Oli ma zazitok porozpraval o duboch 😉
Takze uz sme pre istotu o den skor v BA a rano do telerana Kto ma chut tak 7.07hod rano ma syn Oliver vstup 😉 na markize v telerane
Ten pocit ked vas vlastne dieta prerastie 😃
Domaša, Domaša, Ty si pýcha naša😊 uzastne to ticho . 😉 Kto chodi na ryby ?
„Deti sú kotvy, ktoré držia matkin život"❤❤❤❤❤
Nadvazujem na predosli prispevok ked som pisala otom ako mal prist syn Oliver porozpravat do telerana o duboch zial cestou do BA sa nam pokazilo auto ked sme prechadzali Certovicou zial bola tma a cesta bola zla nabrali sme dieru a auto prestalo ist zial .Takze to sklamanie Olivera bolo velke .Nastastie po telefonate do telerana nam prislubili nahradny termin
Ked minuleho roku prisiel syn Oliver s tym ze urobil projekt vypestuj dub netusili sme ze to bude mat taky uspech .Prisiel stym ako zo zaludu vypestovat stromcek.Telerano si ho vsimlo a oslovili ho comu sa nesmierne tesim a som hrda ze je sikovny . Takze zajtra pride do telerana o cca 7.46 hod porozpravat o tom ako sa to pestuje atd. Takze kto bude mat cas a chut tak pozrite 😊
Mat dieta ktore ma kratke vlasky a tuzi mat dlhe ale rastu pomalicky tak aspon pricesok pripneme pre potesenie 😉
Nasa predskolacka 😊ako to ubehlo
Ked mi synator kupi a donesie kvietok len tak lebo ma chcel potesit hned je krajsi den 😊
Kto ma skúsenosti s tymto liekom myslim ci ste spokojne a ak ano ako casto ich beriet pred jedlom alebo pocas jedenia a kolko naraz jednu alebo 2?
Ďalší obrázok do zbierky pre dedka
Nostalgia alebo ako sme zili v detstve kedysi 🙂
Fľaštičky s liekmi nemali bezpečnostné uzávery, dvere často neboli zamknuté a skrine sa nazamykali vôbec.Pili sme vodu z napájadielka na rohu, nie z plastikových fliaš.
Nikoho by ani nenapadlo jazdiť na bicykli v prilbe. Hrôza! Celé hodiny sme dávali dokopy najrôznejšie vozítka z lopárikov a koliesok od kočíkov a až keď sme sa rútili z kopca, spomenuli sme si, že na nich nemáme brzdu. Až keď sme týmto spôsobom niekoľkokrát vleteli do tŕnistých kríkov šípok, spoznali sme, že bez bŕzd to nie je ono.
Z domova sme odchádzali ráno a po škole sme sa hrali ktovie kde vonku. Domov sme sa vracali, keď sa rozsvietili prvé lampy. Celý deň nikto nevedel, kde sme. Mobily neexistovali.
Občas sme sa porezali, polámali sme si nohu alebo vyrazili zub, ale nikto nikoho nežaloval. Proste sa to stalo. Nikomu ani nenapadlo, že by to nebola len a len naša vina. Spomínate? A koľkokrát sme sa pobili a chodili s modrinami! Lenže sme si ich nevšímali.
Napchávali sme sa buchtami, lízali zmrzlinu a napájali sa limonádou, ale nikto z nás z toho nepribral, pretože sme večne niekde lietali a hrali sa. Z jednej fľaše pilo "iks" ľudí a nikto z toho rozhodne neochorel. Nemali sme play station, počítače, 165 kanálov satelitnej televízie, cédečká, mobily, tablety, ani Internet. Pozerať sa na filmy sme chodili k tomu, kto mal doma televízor - žiadne videá vtedy taktiež neboli.
Zato sme mali kamarátov. Chodili sme s nimi von. Jazdili sme na bicykloch, hádzali konáriky do prúdu potoka alebo riečky, stavali rybníčky a hrádze z blata, hrali sa na naháňačku, vysedávali sme na lavičkách v parku alebo na zábradlí pri škole a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Keď sme s niekým chceli hovoriť, skrátka sme išli k nemu, zazvonili alebo zaklopali, otvorili dvere... Rovno! Bez dovolenia, bez sprievodu, bez ochrany! Sami v tom krutom a nebezpečnom svete! Ako sme to vôbec mohli prežiť?
