Každý rok brali Maxa rodičia k starej mame na prázdniny a na druhý deň sa rovnakým vlakom vracali domov.
Jedného dňa im ale chlapec hovorí:
“Už som dosť veľký. Čo by ste povedali na to, keby som tento rok išiel k babke a dedovi sám?”
Rodičia po krátkej diskusii súhlasili.
Stoja na nástupišti, mávajú mu a dávajú poslednú radu cez okno, zatiaľ čo Max si v hlave hovorí:
„Viem, už ste mi to povedali stokrát!„
Vlak sa chystá na odchod a otec ešte stihne zakričať:
„Synak, ak sa budeš zrazu cítiť zle, alebo sa budeš báť, toto je pre teba!”
A niečo mu strčí do vrecka. Max sedí sám vo vlaku, prvý raz bez rodičov.
Pozerá na krajinu za oknom, okolo neho sa ponáhľajú cudzí ľudia, robia hluk, vchádzajú a vychádzajú z kupé, niektorí sa starajú o seba, iní ho okukujú.
Chlapec sa cíti čoraz viac nepríjemne.
A zrazu sa aj bojí.
Skrčí sa do sedačky, začne plakať, slzičky mu tečú po lícach…
Spomenie si ale, že mu otec niečo dal do vrecka.
Hľadá tento kus papiera, otvára ho a číta si:
"Som v poslednom vagóne.„
Takto to v živote chodí.
Musíme nechať naše deti ísť a veriť im.
Ale vždy by sme mali byť v poslednom vagóne, aby sa nebáli