Bola raz istá starenka,ktorá bola veľmi stará,zle videla,dobre nepočula a ani zubov už nemala žiadnych.Keď jedla,jedlo jej padalo z úst na zem.Jedlo jej nosili za kachle,kde sedávala stále v kúte kuchyne.Jedného dňa,keď jej doniesla nevesta polievku na tanieri,starenke tanier vypadol z rúk a rozbil sa.Nevesta začala na starenku kričať,že im v dome všetko poničí a porozbíja,že jej odteraz budú dávať jedlo do drevenej misky.Starenka iba smutno pozrela na svojho syna a nevestu,utrela slzy a povzdychla.
O niekoľko dní sedel starkej syn s nevestou pri stole v kuchyni.Rozprávali sa spolu a pozerali,ako sa ich syn hraje pri peci a čosi vyrezáva z dreva.Obaja manželia boli šťastní a hrdí,že majú takého nadaného syna.Zrazu sa ho otec pýta:,,Synček,čo to vyrezávaš svojími rúčkami?"
A synček pohotovo odpovedal:,,To bude drevená miska ocko.Do tej vám budem dávať jedlo,až budete starý."
Syn s nevestou sa zo zatajeným dychom pozreli na seba a nevesta sa rozplakala.Od tej chvíle starenka sedávala s nimi v kuchyni spoločne za stolom a nikomu nevadilo,že rozlieva polievku aj po sebe.

Majme všetci na pamäti,že každý z nás raz bude starý a nevládny s trasľavými rukami.Tí,ktorí máme ešte svojich rodičov,vážme si ich a buďme k nim láskaví,nie len pred svojími deťmi.Aby sa raz tak,ako v príbehu nezachovali aj naše deti k nám.