Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť siedma - Londýn.

Keď som ešte len riešila možnosť dovolenky, dala som deťom vybrať - či chcú Paríž, alebo Londýn. Obaja sa zhodli na Londýne, ale mňa to ťahalo viacej do Paríža. Až to dospelo do štádia, kedy som sa rozhodla že budú obe tieto metropoly. Veľmi tomu napomohol aj fakt, že doprava medzi Parížom a Londýnom je častá a rýchla - chodia tu vlaky TGV a cesta trvá asi 2 a pol hodiny. A tak sme v utorok ráno o 09:13 nasadli v Paríži na vlak a niečo okolo 10:40 miestneho času sme už boli v Londýne. Cesta bola super, rýchlosť ešte lepšia - 298 km za hodinu. Popod more sme šli v Tunnel sous la Manche - je dlhý 50,45 km a boli sme 75 metrov pod hladinou. A inak toto bol jediný spoj, ktorý na našej dovolenke išiel tak, ako bolo naplánované. A celkovo sme konečne v Londýne išli presne podľa vopred pripraveného itinerára a nemusela som vôbec nič aktualizovať a meniť.

Po vystúpení v Londýne sme šli riešiť MHD - je možnosť aktivovať si zľavu vo výške 50% pre deti do 15 rokov, tak sme to hneď aj využili. Potom nás čakal hotel - mali sme zaplatený skorý príchod, takže všetko bolo bez problémov. Brala som tú istú sieť hotelov, ale musím povedať že ten v Londýne mal za sebou staršiu rekonštrukciu, ale zase výrazne kvalitnejšie uteráky. Proste nemôžeš mať všetko 🙂. Ako prvé sme si pozreli zvonku Tower a o 14:30 sme mali lístky dnu na Tower Brigde. Keď som bola v Londýne pred dvadsiatimi rokmi, toto múzeum ešte ani neexistovalo. Teraz je hore spravená sklenená podlaha a prechádzanie sa po nej mi dvakrát teda príjemné nebolo 😀 Ale zvládla som.

Londýn bez double decker nie je Londýn - takže keď sme sa presúvali na Greenwich k Prime Meridian Line Plaque, museli sme ísť autobusom. A klasika - obligátna fotografia s jednou nohou na pravej a druhou nohou na ľavej pologuli Zeme nesmie chýbať v žiadnom cestovateľskom albume. Greenwich je fajn - boli sme v tieni, sedeli na ľavičkách, trošku sa prechádzali - proste sme si užívali odpočinkový deň. A keď sme si povedali že dobre, poďme ďalej - presunuli sme sa k prístavu a užili si plavbu loďou po Temži. Tá je hádam stále rovnako škaredá a hnedá - neviem či vôbec niekto niekedy nabral odvahu v nej si zaplávať. Vystúpili sme kúsok od Big Ben - neviem prečo som si myslela že sa tieto hodiny ešte opravujú, takže keď som ich uvidela v celej kráse - ostala som milo prekvapená. Čo ma pri prechádzke Londýnom od Big Benu zarazilo, bolo uzavretie Downing street - akože ja rozumiem že tam sídli premiér, ale nerozumiem prečo je uzatvorená kompletne celá ulica. A ešte jedna vec mi v Londýne vadila, na ktorú by som si asi nezvykla - to neustále hučanie helikoptér nad hlavou. Šialené. Chalani si na Trafalgarskom námestí spravili fotografie pri levoch a keďže už bolo takmer 19 hodín, a zajtra nás čakal veľký deň, išli sme na hotel a spať.

V stredu sme mali dohodnutý program v podstate mimo Londýn - navštívili sme štúdiá Warner Bros. - The Making Harry Potter. Bolo tam všetko - prechádzali sme popod stĺporadie z čarodejníckych prútikov, videli sme obrovské sochy čarodejníckeho šachu hneď pred vstupom. V hale nad nami lietal drak. Lietali sme na metle. Videli sme originálne rekvizity, použité vo filme. Šli sme Zakázaným lesom, videli Hrdozobca a kúsok od nás liezol Aragog. Videli sme jednotlivé miestnosti, Veľkú sieň, Dumbledorovu pracovňu s mysľomisou. Kľubovňu Chrabromilu a aj Slizolinu. Učebňu elixírov. Dvere do Tajomnej komnaty. Baziliska. Nástupište 9a3/4 spolu s rokfortským expresom. Pili sme ďatelinové pivo. (je inak fakt že hnusné 😀 ). Presádzali sme Mandragory. Sedeli v lietajúcom aute. Videli ako robili Dobbyho, Hrdozobca či zamestnancov Gringottbanky. Boli sme v Gringottbanke. Videli jej trezory. Útočil na nás drak. Dobre, hologram draka, ale bolo to naozaj realistické. Prešli sme sa Šikmou uličkou. A nakoniec sme videli obrovskú maketu Rokfortu a jeho okolia. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť šiesta - Paríž.    

Ako sme prichádzali na autobusovú stanicu, stále sme nemohli uveriť že sme predsa len v Paríži. Že sme to dali a prišli sme. Boli sme neskutočne unavení. Vo mne je vlastne ešte stále hnev voči rakúskym železniciam, pretože naozaj som si vybrala cestu vlakom práve pre kľud v kupé a cestu bez stresu. Kto mohol vedieť, že sa z tej cesty vykľuje priam nočná mora. 

Prišli sme 14:40 a o 14.30 sme mali mať vstup do Musée d`Orsay, ktoré sme pochopiteľne nestihli. Napriek všetkému som však verila, že párdňový program v Paríži trošku pomením a aj tak uvidíme všetko, čo sme mali pôvodne v pláne. Vzhľadom na únavu z cesty bolo potrebné spraviť zopár škrtov v naplánovaných prechádzkach, ale stále som verila, že to kolektívne dáme tak, ako to bolo pôvodne naplánované. 

Výhodou príchodu na autobusovú stanicu Bercy bol fakt, že presne oproti sa nachádza Bibliothèque François Mitterrand - sú to štyri budovy v tvare knihy a mladší syn ich chcel vidieť na vlastné oči - dnu sa verejnosť aj tak nedostane a my sme odškrtli prvú vybavenú vec v Paríži 🙂.

Po vybavení formalít, čo sa týka MHD (kúpa navigo easy kariet s nabitím 10tich lístkov každému) sme si vzhľadom na našu únavu vybrali rýchly presun do hotela a dokonca asi hodinu sme mali na oddych. No teda deti mali, ja som urýchlene vyhadzovala veci z ruksakov a dávala som tam veci potrebné pre dnešný deň. Keďže som potrebovala robiť kvôli neskoršiemu príchodu do Paríža úpravy a návštevu Eiffelovej veže sme mali na 20:00 hod, dovtedy sme stihli pozrieť Champs-Élysées a Arc de Triomphe de l’Étoile. Cestou k Eiffelovej veži sa nám podarilo zmoknúť, avšak keďže sme pripravení na Londýn, mali sme každý pršiplášť. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť piata - nastal deň D.    

Všetko prebiehalo štandardne - zbalila som nás do 3 ruksakov, 3 prenosných tašiek cez pleco a jedného kufríka. Zobrali sme si jedlo na cestu, a vybrali sme sa na vlakovú stanicu. Už dávnejšie som sa rozhodla ísť spojom tak, aby sme vo Viedni mali tri hodiny na prestup - ono predsa len človek nikdy nevie čo sa stane cestou, vlaky zvyknú meskať a nestihnúť vlak z Viedne do Paríža by naozaj bol problém.

Tak sme si niečo pred druhou poobede pekne sadli do expresu do Bratislavy, spokojní, že hurááá, cestujeme. A ja som - viac menej zo zvyku - zobrala do ruky telefón a išla si pozrieť správy, emaily a tak.. A prišiel šok. Asi hodinu dozadu mi prišiel email, že vlak z Viedne do Paríža, ktorým sme mali ísť, odriekli. Proste ho zrušili bez náhrady. 

Musela som vyzerať v ten moment dosť príšerne, pretože deti ihneď aj bez slov pochopili vážnosť situácie - a ja som ani nemala prvotne silu im čokoľvek hovoriť alebo vysvetlovať. Bola som zarazená, šokovaná, proste úplne mimo. Hlavou sa mi honili veci typu že toto snáď nemôže byť pravda. Veď nemôžeme sa otočiť už v Bratislave, ten výlet ma doteraz stál už toľko peňazí... Celú cestu do Bratislavy som hľadala alternatívny spoj. Na inflolinke rakúskych železníc mi iba povedali, že mi vedia zabezpečiť dopravu do Frankfurtu alebo Zurichu, ďalej už nie. Proste všetko sa to na mňa zosypalo ako domček z kariet... 

Volala mi kamoška, alebo som volala ja jej, to si už nepamätám, a tá mi ešte pridala štýlom - a to akože fakt chceš ísť s deckami aj napriek tomu že ti zrušili vlak do Viedne? Čo tam budeš robiť? Ako toto budeš riešiť? Moc mi to na pohode nepridávalo, bola som evidentne v šoku. Všetky vlakové spoje Viedeň - Paríž kompletne vybookované. Kamoška sa na to ale pozrela optikou mimo mňa a že autobus mám pozrieť... Mňa to dovtedy ani nenapadlo, aj keď je pravda, že prvotne autobus spomenul môj najstarší syn ako alternatívu ale to som zamietla - lebo som bola ešte v tom že nájdem vlak. A potom som v tom šoku už na autobus úplne zabudla. Priamy spoj sa mi nepodarilo kúpiť, ale našla som spoj s prestupom vo Frankfurte nad Mohanom. Cena šialená, teda o 200 eur viac ako bolo pôvodne za vlak, avšak stále tam bola šanca že stíhame aspoň časť z naplánovanych vecí v Paríži. A najmä - že vôbec do Paríža pôjdeme. Lístky na tento spoj som kupovala až vo vlaku Bratislava - Viedeň, asi hodinu a pol pred odchodom autobusu. Mali sme asi 45 minút na prestup medzi vlakovou a autobusovou stanicou - absolútne som sa nevyznala vo viedenskej mhd, všetko som to riešila za pochodu a všetci traja sme utekali - či na električku, aby sme správne nastúpili, či potom z nej na autobusovú stanicu, aby sme sa dostali k autobusu. Neskutočný stres. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť štvrtá - ako a čo zabaliť.   

Aj keď je stále veľký časový priestor, kým vôbec na náš výlet pôjdeme, už teraz ma balenie vecí, mierne povedané, desí. Najmä kvôli spiatočnej leteckej ceste z Londýna - máme všetci traja iba príručnú batožinu 40x30x20 a plus jeden spoločný príručný kufrík 55x40x23. Všetko s váhou do 10 kg. Letecká preprava bez podpalubnej batožiny je pre mňa výzva - zbalila som sa už síce v minulosti do 10kg kufríka so zimnými vecami, ktorý šiel do podpalubia, ale zbaliť iba do príručiek nás troch - ak zvládneme toto, môžeme potom na dovolenku kdekoľvek. Budú z nás minimalisti.

Začala som so zháňaním vhodnej malej príručnej batožiny, ktorá by čo najbližšie splnila predpísané rozmery 40x30x20. Máme síce šikovné ruksaky, ktoré určite beriem, avšak do lietadla ako príručná batožina mi prišli zbytočne malé. Na druhú stranu, sú veľmi skladné, takže prázdne nezaberú veľa miesta v kufri, no na cestu lietadlom som chcela pre nás dostať maximum úložného priestoru. Takmer nemožné sa podarilo, lebo som zohnala tašky cez plece s rozmerom 42x30x21 - ak teda nebudú úplne na 100% plné, v poriadku ich dáme tam kam treba. A už teraz viem napísať, že do týchto tašiek sa pohodlne každý z nás zbalí so svojimi vecami. Takže kufor ostáva z polovice prázdny - čo je super, bude priestor na darčeky a suveníry. 

Bavlnené tričká a mikiny sú fajn, mám ich veľmi rada, ale na túto cestu sa nám absolútne nehodia. Ak si ich chce človek preprať, tak dlho schnú, a potom vyzerajú - jemne povedané - nie moc dobre. Keďže sa po štyroch dňoch presúvame zase inam, nie je priestor na nejaké prepratie. A brať 24 tričiek, aby sme mali čisté na každý deň, je naozaj hlúposť. Ja mám už zopár tričiek, v ktorých sa cítim veľmi fajn a ktoré sú schopné po ručnom praní pri 20tich stupňoch do rána uschnúť. Boli kupované v športových obchodoch a tak som sa rozhodla, že nakúpim takéto tričká nám všetkým. Aj čo sa týka váhy, rozhodne vyhráva toto tričko vs. to z bavlny. Rovnako mikiny či nohavice. A tak som začala obchádzať športové obchody a hľadať vhodných adeptov. Mala som šťastie, tričká sa mi podarilo nakúpiť v zľavách od 3,50 do 12 eur za kus. 

S nákupom spodných dielov už to bolo horšie. Ja som žena, dám si v lete dlhú sukňu a pohoda, ale čo tí moji dvaja chlapi? Kraťasy ok, len teda ak sa večer schladí je treba mať aj dlhšie nohavice v ruksaku. Najmä ak už teraz viem že na Eiffelovke sme do cca 22:30. Dlhé nohavice pre chalanov na turistiku, z kvalitného materiálu na leto, vychádzali okolo 80 eur za kus. Ja som si však dala strop maximálne iba 35 eur. A ono nejakým zázrakom sa mi tento limit splniť podarilo. V jednom športovom obchode totiž zrovna preceňovali minuloročnú letnú kolekciu a tak ma jedny turistické nohavice stáli 32 eur. Rovnaké štastie som mala aj s mikinami - 35 eur za tri kusy. Po zložení zaberajú všetky spolu ešte menej priestoru, ako jedna bavlnená mikina. Bundy som našťastie chlapcom kupovať nemusela - kedysi dávno som si nakúpila kvalitné športové oblečenie sama pre seba, a keďže zrovna lacné teda nebolo, nechávala som si ho v skrini aj keď mi už dávno bolo malé. A za tie bundy som teraz veľmi vďačná, chalanom padli ako uliate. Novú som si kúpila iba ja - ale rovnako bola za fajn cenu, 25 eur. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť tretia - čo to bude stáť.

Náklady na zrušené letné sústredenie môjho syna, ktoré bolo spúšťačom tohto celého výletu, boli vo výške 1.000 eur plus vreckové. Tak som si povedala, pridám 500 - 600 eur a bude. 

Ešte pri bookovaní pobytu, teda dopravy a ubytovania, mi to nedochádzalo. Myslím tie konečné celkové náklady, kam sa to až vyšplhá. Pretože ako som už spomínala, cesta do Paríža z Viedne 215 eur, z Paríža do Londýna 222 eur a z Londýna do Viedne letecky 132 eur. To je 569 eur za dopravu - celkom OK, nie? Lenže... Musíme sa nejako dostať z domu do Viedne a z Viedne domov. A na letisko v Londýne. Takže konečná suma za dopravu vychádza na 645 eur. A to máme všetci traja vlaky na Slovensku zadarmo. 

Ubytovanie bola hádam jediná položka, ktorá už nemala o čo viac narásť, ale predsa len sa to stalo. Akýsi vnútorný hlas mi hovoril - pozri si ty ešte tie recenzie na hotely... A som veľmi rada, pretože k tomu hotelu v Paríži za posledný mesiac pribudli také "pekné" hodnotenia na jeho okolie, že dovidenia. Ja som recenzie čítala a hotely rezervovala v polovici mája, kedy tam boli posledné z prelomu marec / apríl. Lenže medzitým sa oteplilo a toto malo za následok, že v okolí hotela sa objavili bezdomovci. Respektíve na priľahlej ulici vedľa, okolo ktorej by sme denne chodievali k MHD, vyrástli stanové prístrešky. Ako vyzeralo okolie na fotografiách radšej ani nejdem popisovať, mne z toho ostalo maximálne zle. Takže som tento hotel samozrejme zrušila a rezervovala som cez túto istú sieť hotelov iný. A už teda bez akcie, ale stále za relatívne rozumnú cenu cez 260 eur. Štyri noci v Paríži a dve noci v Londýne teda nakoniec 616 eur.

Najdrahšou atrakciou bude výlet do štúdií WB. Vzhľadom k tomu, že som si zvolila pohodlnejšiu cestu pre mňa ako rodiča, zaplatím za tento výlet o dosť viacej peňazí. Pretože na rovinu treba povedať, že sa to dalo riešiť o asi 200 eur lacnejšie. Ono tu si to proste treba zvážiť, nie všetko je o peniazoch. A ja nehovorím dobre anglicky - rozumiem, ale nehovorím. Naposledy som anglicky komunikovala keď som bola v Londýne pred dvadsiatimi rokmi. A aj keď chalani vedia anglicky lepšie - predsa len sú to ešte deti. V puberte dokonca. A toto má byť dovolenka, nie skúška samostatnosti. Takže ich nemôžem - a ani ešte nechcem - vystaviť tlaku štýlom - komunikujte anglicky, inak sa do štúdií WB nedostaneme a lístky prepadnú. Takže výlet do štúdií WB namiesto 210 eur vychádza na šialených 424 eur. Nevadí. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť druhá - čo vidieť. 

Vôbec nemám náročné deti. Ani trochu. Len ma naozaj zarazilo, aké požiadavky majú na to, čo v týchto mestách chcú vidieť. Darmo, učiteľky angličtiny a francúzštiny naozaj rozširujú obzory svojim žiakom. A tak som z požiadaviek dostala taký menší bolehlav - ako to všetko stihnúť? A najmä - kto to všetko zaplatí? 

V tomto okamihu mi totiž už začínalo byť jasné, že z pôvodne plánovaného lowcost výletu zchádza a že siahnutie na úspory ma neminie. Na druhú stranu som sa utešovala tým, že ak by som dala tieto mestá oddelene, v súčte by ma to vyšlo viacej peňazí. Takže ja vlastne šetrím. 🙂

Veľkou výzvou bolo pre mňa pochopenie MHD v týchto mestách. Za tie roky, kedy som ich navštívila naposledy, sa všetko zmenilo. A keďže nepotrebujem predraženú kartičku na viac dní s voľnými vstupmi do múzeí, ostáva klasika - cestovať ako domáci. Alebo aspoň približne tak. 

Londýn má v ponuke Visitor Oyster card. Je to akoby platobná karta, ktorou sa človek pípa pri vstupe / výstupe z MHD, podľa spoja. Treba si ju zakúpiť ešte pred cestou do Londýna - poštou mi prišli do týždňa. Poplatok za jednu kartu je 5 libier, každý musí mať svoju vlastnú. Nakoľko už mám presný harmonogram nášho pobytu, mám vypočítaný aj kredit, ktorý potrebujem pre pohyb metrom či autobusmi. Dobrou správou je, že ak po príchode do Londýna prídem spolu s deťmi na zákaznícke centrum a predložím ich pas, nastavia mi na ich Oyster karty na dobu 14 dní zľavu vo výške 50%. 

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť prvá - ako to začalo. 

Už dávno som chcela vziať deti do Paríža a Londýna - považujem totiž za dôležité, aby spoznávali aspoň hlavné mestá európskych krajín. Avšak v minulosti boli najmä v Paríži nepokoje, deti maličké - tak som túto myšlienku odložila minimálne do času, kedy budú chalani v puberte. 

Tento rok sa niekedy začiatkom mája zrušilo plánované júnové zahraničné sústredenie staršieho syna. Voľno v práci sa mi podarilo presunúť na august a tak som sa začala pohrávať s myšlienkou, že možno toto leto je ten správny čas ísť s chalanmi (12 a 13 ročnými) do Paríža alebo Londýna. 

Minulé leto sme takto spolu v trojici absolvovali niekoľkodňový poznávací pobyt v Prahe. Tam som si ich v podstate otestovala - najmä, či je chodenie po múzeách, pamiatkach a spoznávanie veľkomesta už pre nich a ako moc na takejto akcii eliminujú svoje pubertálne správanie, ak vôbec. 🙂 Milo prekvapili - dychtivo chodili po pamiatkach, absolútne neodvrávali, videli sme úplne všetko čo sme chceli a teda pobyt v Prahe sme si všetci traja spolu užili. 

Aj na základe minuloročnej skúsenosti s Prahou som teda bola čoraz viac naklonená zobrať ich na poznávací výlet. Keď som im však dala vybrať si, preferovali Londýn - no a ja ako mama som preferovala zase Paríž.