Ako som odpustil otcovi

Timov otec bol alkoholik. Matka to nevydržala a keď mal chlapec 3 roky, v zúfalstve ho priviazala o elektrický stĺp a odišla. Keď mal 5 rokov, otec ho tak zbil, že potreboval 3 roky pobytu v nemocniciach, aby sa z toho dostal. Otec prišiel o rodičovské právo a chlapec sa ocitol v detskom domove. Tim hovorí: "Jediná cesta odtiaľ bola adopcia. Nádejní "rodičia" prichádzali a odchádzali. Vždy si vybrali iného. Moja tvár zdeformovaná od otcových úderov nikoho nepriťahovala."
V rokoch dospievania sa dostal do psychiatrickej liečebne, pretože mával neustále zlé sny, budil sa a kričal. Našťastie sa tam našiel lekár, ktorý mu pomohol. Z liečebne šiel rovno do polepšovne. Odtiaľ ušiel a rok žil na ulici. Ako 12-ročný pomáhal pasákom vydierať prostitútky. Nechajme ďalej hovoriť Tima:
Chytila ma polícia. Opäť polepšovňa, opäť útek... Až kým som sa v 15-tich nedostal pred istú sudkyňu, ktorá sa rozplakala, keď čítala môj spis. Spýtala sa ma: "Čo chceš?" Povedal som: "Šancu a izbu." "Akú šancu?" "Chcem byť lodným kuchárom." "Si priveľký bitkár na námorníka. Ale dobre kreslíš, si silný, čo tak práca s kameňom?" Stal sa zo mňa kamenársky učeň. Skôr ako sme opracovávali kamene, museli sme ich nosiť. To bolo moje posilňovanie pre box. Každý večer som trénoval, aby som raz mohol zmlátiť svojho otca. Na športových turnajoch som začal vyhrávať. Stačilo, aby som myslel na svojho otca a hneď som udieral silnejšie.
Neznášal som hrmot kuchynského riadku, ktorý bolo počuť večer až na ulicu. Myšlienka na rodinu, ktorá je spolu, ma znervózňovala. Vtedy som neraz zbil prvého "synčeka z usporiadanej rodiny", ktorého som stretol.
Ako prišlo k jeho zmene? Medzi učňami bol jeden "zbožný", volal sa Jean-Marc. Bol to správny chalan, "nemal plné gate", nebál sa hovoriť o svojom kresťanstve. Svoj voľný čas trávil s mentálne postihnutými. Tim mu neveril, a tak raz prijal jeho pozvanie a šiel s ním.
Tim pokračuje vo svojom svedectve: Uvítali ma trochu divní ľudia, ale hneď ma pozvali k stolu, predstavovali sa, chceli vedieť, kto som, mali o mňa záujem. Pri stole boli všetci plní radosti. Pre mňa to bol zázrak. Potom Jean-Marc povedal: "Ideme navštíviť Ježiša." Myslel som, že hovorí o nejakom portugalskom priateľovi. A tak sme šli. Cestou som držal za ruky dve postihnuté dievčatá - ja, ktorý som zvyčajne viedol za ruky "iné slečny"! Bál som sa, aby ma nevidel niekto z našej bandy. Vstúpili sme do kostola. Na oltári bol akýsi kovový kruh a v ňom čosi malé biele. "To je Ježiš," povedal Jean-Marc. "Kto?!" nechápal som. Ale ostal som s nimi počas modlitieb. A nasledujúci mesiac som čoraz ťažšie vyhrával v boxe. Niečo sa vo mne udialo.
Neskôr sa Tim stretol s kňazom Thomasom Philippom, ktorý spolu s iným kňazom založil Archu - spoločenstvo viery pre mentálne postihnutých. Tento kňaz sa s ním častejšie rozprával a pomohol mu prijať Ježišovo odpustenie. Na otázku, čo vtedy prežíval, odpovedal:
"Zakúsil som hlboký pokoj. Potom som často navštevoval otca Thomasa. Vždy ma prijímal s bezpodmienečnou láskou, s úsmevom, s Ježišovým odpustením. Zanechal som svoju bandu a vstúpil som do Archy. Tam som dostal svoj prvý darček k narodeninám. Bol od 16-ročného mentálne postihnutého Frederika, ktorý nevedel rozprávať. Daroval mi päťriadkovú báseň, ktorú s nadľudským úsilím naklepal jedným prstom na písacom stroji. Pri jej čítaní som v srdci padol na kolená. Pochopil som, že som jedným z bratov toho malého Frederika: obaja sme boli opustenými deťmi. Rozplakal som sa - ja, ktorý som nikdy nepoznal slzy.
Vtedy som pocítil, že môj život znovu začína. Počul som, ako mi Pán hovorí: "A teraz je pred tebou iný zápas, ktorý nikdy neskončíš." Áno, zápas o lásku. Pomaly som začal poznávať, že môžem byť aj niekým iným, než tým násilníckym synom surového alkoholika. Začal som túžiť milovať tak, ako mňa nik nemiloval, prijímať druhých tak, ako mňa nik neprijímal...
Bolo treba odpustiť otcovi. Nešlo to hneď. Odpustenie sa nedáva šibnutím čarovného prútika. Je odpustenie, ktoré chceme dať a je odpustenie, ktoré sme schopní dať: chceme, ale nedokážeme. A potom, keď dokážeme odpustiť, keď aj srdce súhlasí s hlavou, ostávajú spomienky, veci z minulosti, ktoré vychádzajú na povrch, ktoré znepokojujú a znovu ožívajú. Takže nielen rozum a vôľa, ale aj pamäť musí odpustiť. A to chce čas. K uzdraveniu som potreboval čas. A tiež ľudí, ktorí ma milovali aj poznačeného minulosťou, ktorí prijímali moju odlišnosť.
Odpustiť neznamená zabudnúť. Znamená to prijať život pokojne aj so zraneniami. Je to ťažké, keď rany poznačili telo aj pamäť. Minulosť neraz ožíva, stačí malý podnet... Isto budem musieť odpúšťať vždy znovu a znovu. Ale práve preto, aby sme odpustili, musíme si pamätať. Nie skryť, pochovať naše rany, ale odhaliť, vyniesť ich na svetlo. Skrytá rana sa ľahko zapáli a môže svojou nákazou otráviť celé telo. Ak sme však ochotní na ranu pohliadnuť a počúvať ju, môže sa premeniť na prameň milosti.
Po čase som navštívil otca a povedal som mu: "Odpúšťam ti!" Bol z toho celkom vedľa, vzoprel sa. Príliš náhle bol konfrontovaný s peklom svojej minulosti. Trvalo roky, kým sme sa zblížili. Nakoniec prestal piť, čo bolo skutočné hrdinstvo. Získal si môj obdiv.
Tim Guénard, dnes pracovitý nežný otec štyroch detí, žije na farme asi 10 kilometrov od Lúrd.