Zdieľané A.Rapušťaková

Umrel mi manžel. Bol Portugalčan. Jeho príbuzní ma pozvali, aby sa naša dcérka naučila reč svojho otca.
Pozvanie som prijala veľmi rada. Šľachtická rodina Careiro nás ubytovala vo svojom kaštieli. Sesternica môjho manžela mala päť detí a moja dcérka medzi ne dobre zapadla. Celkovo bola vo svojom živle.
Ocitli sme sa vo veľmi milom rodinnom prostredí a dcérka sa hravo naučila po portugalsky. Pokojnú hladinu nášho života rozbúril zrazu poplach: v kraji vypukol týfus! Okolo nás smrť kosila ľudské životy. Zdalo sa, že náš kaštieľ bude ušetrený. Ale jedného dňa si epidémia vybrala práve moje dieťa.
Samozrejme, dcérku sme ihneď izolovali od iných. Ubytovali sme ju v odľahlej izbičke pri domácej kaplnke. Ošetrovateľku sme jej nájsť nemohli, lebo všetci sa báli nákazy. Sama som sa ujala svojho dieťaťa. Bola som pri Margaride deň a noc. Pán Boh mi dával silu vytrvať, no jej stav sa stále zhoršoval. Lekári sa vzdali všetkej nádeje.
Trápila ma myšlienka, že po manželovi by som mohla stratiť aj to najvzácnejšie, čo mi ešte ostalo — našu dcérku. Pozvala som z Paríža mladého lekára, ktorého mi odporúčali. Sesternica mi prezradila, že s deťmi koná deväťdňovú pobožnosť k Panne Márii Fatimskej, a pozvala ma, aby som sa zapojila. Dovtedy som takmer nič nevedela o Panne Márii Fatimskej, ale chcela som sa modliť s nimi, keď sa schádzali v kaplnke pred krásnou sochou „Nossa Senhora de Fátima“. Modlili sme sa horlivo, veď v susednej izbe umieralo moje dieťa. Pod nechtami malo modriny, už nemohlo požiť ani tekutiny a ležalo nehybne. Obaja lekári ma povzbudzovali, aby som sa zmierila so skutočnosťou. Dieťa sa vraj sotva dožije rána.
Úzkosť mi zvierala srdce. Čosi ma vtiahlo do kaplnky. Noc bola studená. Kľakla som si na kamenné schody oltára a úpenlivo som prosila: „Matka Fatimská, všetci hovoria, že pomáhaš v núdzi. Ukáž, že je pravda, čo Portugalčania hovoria o tvojich zázrakoch! Vykonaj zázrak aj na mojom dieťati! Keď sa uzdraví, pôjdem s ním do tvojej svätyne a tam ti ho zasvätím.“
Dlho som tam kľačala, aj keď som už nevedela, čo sa modliť. Rozboleli ma kríže. Premáhala ma ustatosť. Pobrala som sa do susednej izby. Keď som vstúpila, takmer som spadla z nôh. Moja dcérka skákala po posteli, tancovala a štebotavo sa ma pýtala: „Mamička, kde si bola tak dlho? Keby si vedela, aká som hladná. Mohla by si mi priniesť nemeckú jaterničku?“
Snažila som sa ju uložiť, lebo som myslela, že blúzni, ako to býva krátko pred smrťou. Dcérka ma však začala poučovať: „Mamička, ja som už zdravá! Povedala mi to Panna Mária!“
Poprosila som sesternicu, aby súrne upovedomila lekárov. Hneď sa obaja pobrali k nám a niesli so sebou aj formuláre, ktoré mali vyplniť údajmi o úmrtí. Sesternica im totiž nepovedala, čo sa v noci stalo.
Keď vošli do Margaridkinej izby, dievča ich radostne pozdravilo a povedalo domácemu lekárovi, ktorý bol akoby členom rodiny: „Ujo doktor, teraz už dostanem bábiku, ktorú ste mi prisľúbili, keď sa uzdravím? Chcem vstať a ísť sa zahrať. Už som celkom zdravá. Povedala mi to aj Panna Mária, keď som cez noc dlho bola sama.“
Lekári pozerali raz na mňa, raz na dievča a nevedeli prísť k slovu. Starý domáci lekár sucho a odmerane hovoril: „Povedzte pravdu, čo sa tu v noci stalo! Jednoduché ženy veria starým babám a radia sa s nimi o možnom i nemožnom. Azda ste sem doviedli nejakú čarodejnicu?“
Táto reč ma pobúrila a odsekla som mu: „Pán doktor, takto môžete hovoriť o svojich rodákoch, a nie o mne!“
Prosil ma o prepáčenie a žiadal si vysvetlenie. „Ak ste veriaci katolík“ – poznamenala som – „rozpoviem vám všetko.“
Lekár však najprv zmeral chorej teplotu a teplomer ukázal aj parížskemu kolegovi. Teplota bola iba tridsaťšesť a pol stupňa. Ešte raz jej dali teplomer, výsledok bol ten istý: teplota bola normálna. Potom mi lekár povedal: „Madame, vaše dieťa umieralo, a teraz je úplne zdravé. Je to ľudsky možné?... Môžete mu dať jesť, veď je hladné.“
Nemecké jaterničky som vyčariť nemohla, nuž dala som jej jesť, čo bolo poruke. Potom som všetko vyrozprávala lekárovi, ktorý nemohol potlačiť slzy a dojatý vyhlásil: „Tu sa stal naozajstný zázrak!“
Kľakol si vedľa postieľky, chytil dieťa za ruku a povedal: „Spoločne sa poďakujme Panne Márii Fatimskej!“
Parížsky lekár stál v úzadí ako mramorová socha. Starý lekár sa naňho obrátil: „Pán kolega, vyjadrite sa! Čo na to poviete?“
„Neverím v zázraky!“ – odvetil naoko ľahostajne a sucho.
„Objasnite teda tento mimoriadny prípad, toto nepredvídané uzdravenie, s ktorým sme absolútne nepočítali!“
Chvíľu zostal ako nemý. Potom rozhodne prikročil k postieľke, vzal dieťa do náručia a hlboko dojatý povedal: „Drahé dieťa, Matka Božia urobila dva zázraky! Teba zachránila od telesnej a mňa od duchovnej smrti, lebo už dlho sa zmáram v nevere. Vďaka Bohu, že sme sa takto stretli. Odteraz budem nielen rozprávať, ale aj písať o Fatime.“
Túto udalosť uverejnili Fatimské noviny s vlastnoručným podpisom obidvoch lekárov.
Z knihy Ty si Mať dobrotivá