-Žobrák z Veličnej, ktorý zomrel, aby pomohol-
(Emotívna povesť s morálnym posolstvom)

„Už zas ten starý smrad!“ precedil pomedzi zuby predavač, keď som sa pomaly vliekol okolo jeho stánku plného klobás. „Choď preč, nič tu nedostaneš!“

Bol jarmok vo Veličnej. Vzduch praskal smiechom, sladké vône medovníkov sa miešali s pečeným mäsom a hlasmi ľudí. Pre nich to bol sviatok, pre mňa len ďalší deň v nekonečnom boji o prežitie.

Kľačal som pri okraji námestia, ruku vystretú s dlaňou otvorenou do prázdna, no nikto ju nevidel. V tej druhej som pevne zvieral ruženec, jedinú pamiatku na moju rodinu, ktorú mi skántril mor. Prosil som o omrvinku z ich hojnosti, o kúsok tepla z ich sveta.

Niektorí ma opluli len preto, aby mi dali najavo, že tu nemám miesto. Ich pohľady ma prepaľovali, ale ja som už dávno necítil bolesť z ich nenávisti, len prázdnotu.

„Fuj, zas ten smradľavý žobrák!“ ozval sa tučný mäsiar, zatiaľ čo ukazoval mastným prstom na mňa. Jeho hlas bol plný opovrhnutia, akoby som bol škodca.

Keď som sa snažil zohnúť po ruženec, ktorý sa mi vyšmykol z ruky, pocítil som ostrú bolesť. Niekto ma kopol priamo do rebra. Vydýchol som vzduch a zvalil sa na bok, kašľajúc a snažiac sa nabrať dych.

Ich nenávisť bola hmatateľná, ťažká ako vzduch pred búrkou. Ale ja som na ňu bol zvyknutý. Bola súčasťou môjho každodenného chleba, rovnako ako hlad a zima. Jediná bolesť, ktorú som cítil, bola tá z prázdneho žalúdka a chýbajúcej rodiny.

A zrazu sa zmenilo počasie, akoby sa Boh hneval. Obloha stmavla, zahrmelo a na jarmok sa privalila búrka. Vietor začal fúkať silnejšie, zdvihol prach a smeti. Všetci sa začali ponáhľať domov, sťahovali stánky a utekali pred dažďom, ktorý už začal padať vo veľkých kvapkách. Jarmok sa behom pár minút vyprázdnil a ja som ostal sám, na mokrej a studenej zemi, v búrke, ktorá mi prišla ako zrkadlo mojej duše.

Blesky šľahali z každej strany, osvetľujúc oblohu v desivých zábleskoch. Zrazu som počul silný úder, desivý krik a uvidel, ako oheň šľahá zo starej školy. Plamene tancovali v oknách a z nich sa ozýval nárek deti. Bez váhania som vbehol cez rozbité okno do školy, lebo dvere boli zatarasené, a začal som vyťahovať malých žiakov z plameňov jedného po druhom.

Na okraji miestnosti som zbadal učiteľa, ktorého privalil horiaci drevený trám. „Deti… zachráňte deti…“ zachrčal učiteľ, jeho tvár bola špinavá a od krvi.

„Už sú vonku! Vydržte!“ kričal som, aj keď môj hlas bol sotva počuť cez rev plameňov. Okamžite som ho dostal spod trámu a vytiahol na vzduch. Plamene šľahali okolo a dym mi bral dych, nohy ma už ledva držali.

Zúfalo som sa ešte raz vrátil do pekla, hľadal som akékoľvek známky života. A zrazu, rana! Celý horiaci trám sa so strašným rachotom zrútil priamo na mňa. Už som nevládal. Cítil som bolesť, ktorá prekonala všetko, čo som kedy zažil. Umieral som zaživa, no paradoxne, v tej chvíli som cítil aj akýsi pokoj. Už žiadny hlad, žiadna zima, žiadne opovrhnutie.

Pred očami mi prebleskovali spomienky – tváre mojej rodiny, ktorú mi vzal mor, prázdna dlaň vystretá na jarmoku, chladné pohľady a kruté slová.

V ten deň, keď búrka utíchla a budovu uhasili, našli moje telo medzi zhoreniskom vedľa ruženca. Už som nebol „starý smrad“ ani „špinavý žobrák“. Bol som ten, kto zachránil ich deti. Ten, kto dal svoj život za ich. A hoci som zomrel sám, v pamäti tých, ktorých som zachránil, som žil ďalej.

Pochovali ho nie na okraji cintorína medzi nežiaducimi, ale na vyvýšenom mieste, blízko kostola. Žiadne pompézne reči neboli potrebné. Jeho čin hovoril za všetko. Deti, ktoré zachránil, a ich rodičia stáli so sklonenými hlavami, so slzami v očiach. Na jeho jednoduchom drevenom kríži, na ktorom bol zavesený jeho ruženec, nebolo meno.

Stačilo len: „Hrdina z ohňa“. Veličná si navždy zapamätala tú búrkovú noc, keď nenávidený žobrák, muž, ktorý nemal nič, okrem svojho utrpenia, ukázal, čo znamená skutočné človečenstvo.

Povesť hovorí, že pravá ľudskosť sa nemeria zlatom ani slávou, ale schopnosťou pomôcť druhému v tej najväčšej núdzi. A hoci jeho meno zaniklo v čase, jeho príbeh je pripomienkou toho, že aj tí najbiednejší, čo nemajú nič, môžu byť najbohatší.
https://www.facebook.com/share/19K1mrCcKR/

Text: Ľuboš Šimurda
+++