Chcela som napísať niečo, z čoho budem mať radosť a možno aj pár ľudí, čo to bude čítať. Niečo, nad čím sa rada zamýšľam a čo ma sprevádza mojim životom. Niečo, čo môže zmeniť váš deň alebo aspoň na pár minút otvorí vo vašej mysli možnosť veci robiť inak.

Pred pár rokmi sa mi dostala do rúk kniha od Jona Gordona s veselým názvom Autobus energie. Hlavný hrdina, bežný človek ako ja alebo ty - manžel, otec, zamestanec - žije nefunkčným životom a celý svet sa mu prevráti hore nohami (v pozitívnom slova zmysle), keď začne do práce chodiť namiesto autom "zázračným" autobusom. Vďaka nemu sa nauči 10 pravidiel ako naplniť svoj život a prácu pozitívnou energiou.

Tieto pravidlá a myšlienky sa dajú pekne aplikovať do každodenného života, či už ho žijete v úlohe maminy, sestry, manželky, kamarátky alebo kolegyne.

Takže tu sú :

1. TY si šoférom svojho autobusu:

Ty sám si zodpovedný za svoj život alebo inak povedané - každý je strojcom svojho šťastia . Ak si nad ním nepreberieme kontrolu, budeme nim len plávať, deň za dňom, čakajúc na zázrak v podobe lepšej práce, chudšej postavy či väčšieho bankového konta. Netreba sa báť poprosiť o pomoc či radu svojich blízkych, rodinu, priateľov, ale konečné rozhodnutie a naštartovanie sa k zmene je na nás samotných.

Otázka, ktorú si vlastne mnohé ani nikdy priamo nepoložíme... ale priznajme si, niekde tam vzadu v podvedomí, v každodennom živote, v jeden ten zlý deň, ktorý ma 500 hodín a nemá konca...človek zapochybuje. Či urobil dobre, či rozhodol správne, či nekonal unáhlene, či nespravil chybu.

V doterajšom živote matky som dostala dve poklony na moju rodičovský hlavu - poklony ktoré rozbúchali moje srdce a mierne podlomili moje nohy. Prvá prišla, možno prekvapujúco, od môjho svokra. "Si super mamka!" povedal mi na prahu svojich dverí, keď sme si po niekoľkých ťažkých prvých týždňoch nakoniec niesli našu Haničku domov. Mne sa leskli oči a už neviem, či kvôli významu jeho slov alebo od strachu ako to ja sama zvládnem. Ako sama zvládnem byt MAMA.

Ako sa vraví, prvý rok je ťažký, druhy je ľahší, tretí je za odmenu

Prvý rok bol ťažký - prešli sme si kadečím a byť dobrou mamou asi v tom roku znamenalo "len" naplniť všetky základné potreby bábätka. Prebaliť, nakŕmiť, ponosiť, v noci vstať, večer okúpať. Robila som viac - nenechala som vyplakať, venovala som maximum môjho života, energie malej osôbke vedľa mňa. Postupne sme sa spoznali, začali sa ľúbiť. Lebo nie každá je hneď mama, lebo nie každej to asi dôjde hneď na začiatku Robila som menej - od únavy plakávala, nevedela som si predstaviť ďalší jedne deň ako cez kopirák k tomu dnešnému, chodila som predýchavať do obývačky nekonečné uspávania, mliečny štrajk, vychádzajúce zuby.

Druhy rok bol lepší - ako dve parťáčky, s režimom, s miliónom hodín strávených vonku, na piesku, v tráve, na prechádzke. Robila som viac - vymýšľala aktivity, prispôsobovala svoj život aby bola ona spokojná, fotila stovky záberov našich jedinečných momentov. Robila som menej - kričala som, sťažovala som sa, buchla dvermi, odišla sa vyventilovať pomedzi regále v obchode, strácala som trpezlivosť.

Prišiel tretí rok, zatiaľ určite ten najlepší a vyzerá, že aj za odmenu Ale práve niekedy v tom čase si človek uvedomí, že tu už nestačí prebaliť, nakŕmiť, uspať. Z bábätka so zakladanými potrebami sa stal malý človiečik, s vôľou, vlastným rozumom, prejavujúci vedome emócie (či už pozitívne alebo negatívne). Robila som viac - rešpektovala ju, uznávala pocity, motivovala, túlila cez deň aj v noci, chránila. Robila som menej - kričala som viac, poznáte to...kričíte hoci váš mozog vám vraví, že je to nesprávne, bezvýznamne, človek si uľaví hlavne sebe, že dieťa nie je nahluchlé a bude počuť aj keď mu to poviete tichšie. A po "búrke", keď prichádzali tie výčitky, keď si bez emócii človek uvedomí, aké nesprávne to bolo...vtedy sa ozve ten hlas v hlave, ktorý sa pýta, či som dobrá mama.

Tak toto sa mi stalo dnes ráno. Nechápavo som s rozmazaným pohľadom pozerala striedavo na hodinky a na postieľku, v ktorej uz sedela Hanička, naznačujúc mi, že chce dať dole spací vak a je pripravená ísť sa hrať. Neveríííííím....tak toto dnes neprežijem....skúsim ju ešte prehovoriť.....eee.....vidím, že to nemá zmysel, už je v obývačke. S rukou na srdci, nekontrolovateľne mi vyskočili emócie hneď pri jej prvom zamurčaní, keď sa jej nepodarilo otvoriť knižku na strane ktorej chcela.

A potom sa to stalo. Moje podvedomie, ešte asi v nejakej alfa hladine spánku, si povedalo, že dnes mám vlastne 2 možnosti:

1. takto to bude bude pokračovať cele doobedie, budeme jedna druhu vytáčať, resp. ona mňa, keďže ja som tá veľka a ona malá, budem nervózna, podráždená, budem chcieť, aby sa tento deň skončil....

2. ponúknem jej, aby mi spravila poriadne silnú kávu (fakt, ona miluje naberať lyžičkou do pohára Nescu), spravím si raňajky Bebe Dobré ráno nech som nabitá energiou celé dopoludnie, zahráme sa, o 6.00 dáme spolu prať (naplní práčku), neskôr povešiame prádlo na balkón (podavá mi štipce, medzitým nekontrolovateľne behá kade-tade), uvarim mäso (nič komplikované, bravčové na cibuľke s tarhoňou), púšťame si dookola a dookola húseničku (rehoce sa pri tom ako koza), zavoláme cez Skype babke a dedkovi (pochváli sa im novými slovíčkami), rozhodnem sa upiecť bábovku v novej macíkovskej forme (mieša vajíčka, ochutnáva múku, cukor, hrozienka), skládame puzzle, bublifukujeme, zjeme polievku a odoberieme sa na obedňajší spánok, kde do 4 min. je tuháááá...

Tak ja som si vybrala druhú možnosť a čuduj sa svete, zvládli sme to bez sĺz a emócii (mojich či jej). Vlastne sme spolu strávili viacej času hraním sa dnu (ísť von sa nám nechcelo) bez toho aby sme sa ponáhľali von v rámci nášho každodenného stereotypneho programu. Nie, nezaspala som teraz s ňou a nadávala som si zato v duchu stráááášne dlho.

A pointa toho vsetkeho? Všetko je v našej hlave, že ide o to ako sa človek nastavi, že fakt prenášame našu náladu, našu energiu na naše deťúrence, takže čím sme pokojnejši, tým to bude lepšie, že je super nikam sa neponáhľať, neplánovať, len byť spolu, hrať sa...

Každý deň s Haničkou mi prinesie a naučí ma niečo nové. Vlastne kopu dni plynie ako cez kopirák a vtedy si asi len opakujem to, čo som sa naučila predtým Najčudnejšie na tom všetkom však je, že si na kopu veci spred pol roka, roka vlastne už nepamätám. A ako som vtedy, kedysi dávno ešte s bruškom, čumela na kamošku s 3 ročnou dcérkou, že mi nevie presne opísať ako uspávala svoju dcérku, keď bola maličká, čo robila celé dni, keď mala malá 2 mesiace, čo jej dala jesť ako prvý príkrm a ako jej to chutilo, tak teraz na podobné otázky od mojich kamošiek s bruškom len nejako tápam v svojich spomienkach a dôjde mi to všetko ako pred 100 rokmi alebo v minulom živote. Každé jedno obdobie sa niečo rieši, raz spánok resp. nespánok, jedlo, aktivity, niekedy sa zdá že deň ma 50 hodín a človek je v jednom kole. A tak si zapamätáme hlavne to krásne a na všetko to ostatné sa akosi zabudne (príroda to asi vymyslela takto aby ľudia mali viac ako 1 dieťa )

V súčastnosti (keď ma Hanička 15 mesiacov) za svoje top nové poznatky v oblasti materstva považujem tieto:

• hoci ma každý strašil obdobím keď začne Hanička chodiť a behať, je to o 100% lepšie a zábavnejšie ako keď len ležala, resp. sa plazila sa po byte - je to ťahšie, ale krajšie
• k povinnej výbave na ihrisko patri najmenej toto: formičky, vedierko, lopatka, hrabličky, lopta, kočiarik pre bábiky, húsenička na povrázku, voda, chrumky, banán, rožtek, deka, hygienické vreckovky (baby/čakateľky - kupujte kočík s mega podvozkom) - prvé dni na ihrisku som nemala nič, klamala som cudzie deti, že sme si zabudli hračky doma, keď im ich Hanička ukradla
• každé iné dieťa na ihrisku ma krajšie hračky ako my (do chvíle keď má o nich niekto iný záujem) a všetko od kámošky-maminy chuti lepšie ako z nášho kočíka
• každý deň na materskej je rovnaký a pritom iný - raz spime cez deň veľa, raz málo, raz nám chutí, raz nie, raz sa dá popratať, raz sedím len pred TV a robím mojej Haničke spoločnosť
• 15 sekúndový make-up - obočie, špirála, linka, púder (cítiac na chrbte nedočkavý pohľad Haničky v kočíku) - výsledok je niekedy ako keby som sa maľovala 30 minút a niekedy akoby som sa nemaľovala vôbec
• najlepšie hračky a aktivity v tomto období sú: mobil, kľúče, káble, varechy, hrnce, štipce, nasadzovanie si čiapky na hlavu, skákanie po posteli, točenie kolieska na práčke, trhanie toaletného papiera, vešanie sa po sušiaku na bielizeň (v kúte nám stoja 3 plne krabice hračiek)
• sebaľútosť pomáha - keď som mala teplotu, hlava ma bolela, zima mnou triasla, Hanička nechcela spať, tak som sa poľutovala, že ja som tá, čo potrebuje starostlivosť, že sa potrebujem zakryť paplónom pred celým svetom a spať, že nevládzem a nechce sa mi nič...a keď som sa doľutovala, spravila som si čaj,obliekla mikinu a šli sme sa hrať od obývačky - ja som to prežila - Hanička bola spokojná
• zo všetkého vyrastie - vyrástla z uspávania len na rukách, len v kočiku, zo spania v ulitke, z mliečneho štrajku - vediac túto múdrosť (ktorú mi mimochodom opakoval každy), veľa veci by som urobila a brala inak

Byť mamou je úžasné. Keď sa takto na jeseň prechádzame po vonku, slnko svieti, Hanička ma šťastne drží za ruku, som rada ze patrím do Klubu mamičiek. Ešte nič v mojom živote nemalo väčší zmysel ako to, čo robím teraz -  uspávam, kŕmim, prebaľujem, kričím, hrám sa na ihrisku, hnevám sa, učím Haničku nové veci, pomáham jej spoznať svet, vysvetľujem, plačem, objímam, bozkávam...MILUJEM.

Až teraz viem, že som pred narodením Hanky nemala ani páru o tom, čo materstvo obnáša. Čítala som o všetkom milión článkov, počuvala som zážitky (veselé aj menej príjemné) mojich kamarátok-rodičov, s úsmevom na perách som vravievala, ako o pár dni nebudem mať čas na nič okrem bábätka, ako sa nevyspím. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby farba postieľky sedela s našim nábytkom v spálni, aby veci od sestry po jej deťoch nemali na sebe ani jeden fliačik a dookola som opakovala, že nepotrebujem žiadne veľké hračky, hracie deky a kresielka, lebo v našom minimalistickom byte nemám na taketo veci miesto.

Takže čo ma (zatiaľ) naučilo materstvo?

Nemám cez deň ani minútu čisto pre seba a svoj kľud, ak sa do času pre seba neberie varenie obeda, umývanie zubov alebo pozeranie jedným okom TV/PC a druhým montitor kamery v spálni 2x 45 min denne. Nedostatok spánku je najväčší nepriateľ psychiky a nálady. Nazbieralo sa toho tak veľa, že som pokladala toho, kto povedal, že na únavu sa neumiera, za blázna. Je mi jedno, že máme bielu postieľku v spálni farby čerešňového dreva, hlavne nech sa mojej Hanke v nej dobre spinká (najlepšie celú noc ). Sestre som vďačná za každy jeden kus "čistého" oblečenia, ktoré denne prezliekam niekoľkokrát, no a v obývačke ľudovo povedané "nemám kam pľuvnut", ale všetky tie hračky a dečky mi pomáhaju "prežiť" s Hankou každý jeden, hlavne upršaný deň

A ešte pár mojich objavov počas materstva:

• je možne mať na sebe jedny tepláky v noci, cez deň aj na prechádzke
• moje spevácke umenie sa dostalo na verejnosť - párkrát som prespievala prechádzku po celom sídlisku, len aby sme sa vrátili domov bez straty hlasu od plaču (Hankinho)
• ticha v byte som sa bála ako čert svätenej vody, no teraz ked malá cez deň spí, je to hudba pre moje uši
• existuje viac druhov lások - láska k manželovi: šialená, vášnivá, romantická, život zachraňujúca, láska k Hanke: pokojná, čistá, nevinná, život obetujúca
• potrebujem raz do týždňa psycho-hygienu vo forme večera s priateľmi von, ale cestou z mesta si pozerám v mobile fotky Hanky a neviem sa jej už dočkať
• sú dni, keď si viem predstaviť okolo seba behať ešte Dorotku alebo Alžbetku a sú dni, keď mam 100 chuti nájsť pre Hanku nejaké jasle a to hneď od poobedia
• môj "dospelácky" život trvá denne cca 2.5 hodiny - medzi hodinou, keď uložím Hanku spať a hodinou, keď padám do postele ja
• úsmev mojej Hanky ráno v postieľke má silu vymazať mi pamäť, takže si na to, že som v noci 100x dokladala cumlík do pusy neviem zrazu spomenúť

Mam úžasnú dcéru, ktorá je náročná aj jednoduchá, tvrdohlavá a vytrvalá po mamine, usmievava po tatinovi... A celá naša a navždy