Dnes je posledný deň v roku. Jej manžel i napriek treskúcej zime trénuje nového koňa na jazdiarni. Musela sa zasmiať. Keď si Matej niečo vezme do hlavy, ide si tvrdohlavo za tým. Sviatok- nesviatok. Túto jeho vášeň, s akou robí všetko, čo ho baví, na ňom vždy milovala.

    Oprela sa o drevenú ohradu kruhovej jazdiarne a sledovala svojho muža pri tréningu. Zababúšila sa hlbšie do hrubého kabátu a pritiahla bavlnenú čiapku na uši. 

    Matej práve lonžoval mladú kobylku, ktorá cválala v kruhu okolo neho. V nozdier jej vyletovali obláčiky zrazenej   pary a poslúchala Matejove príkazy.

    Matej pocítil, že ho Laura pozoruje. Obzrel sa a zo stredu jazdiarne jej poslal vzduchom bozk. Usmievala sa a rukou  mu naznačila, aby sa poponáhľal. 

    „Hneď som vo vnútri, za chvíľu tu končím,“ povedal jej.

    Laura s úsmevom prikývla a vracala sa do domu. Snehové vločky sa začali spúšťať z oblohy a nezbedne tancovali okolo nej. Pomaly zahaľovali zem svojou čistou krásou.

    V októbri mali Laura s Matejom svadbu. Nemali na čo čakať, dohodli sa, že svadba nebude veľká. Pozvali teda len rodinu a pár priateľov. 

    Po sobáši sa z mestskej radnice presunuli na Ranč. Tam mali pripravenú hostinu, na ktorú im prišli zagratulovať aj ďalší priatelia a ich známi, takže z pôvodne plánovanej malej svadby bola zábava takmer pre celú dedinu. Nikomu to však neprekážalo. Jedla a pitia bolo nadostač, dobrej nálady bolo na rozdávanie a tak sa svadobčania skvelo zabávali až do ďalšieho rána...

    Laura sa kompletne presťahovala na Ranč. Jej chalúpka je opäť voľná a nemocnica ju môže prenajať ďalšiemu záujemcovi. Na Ranči sa vždy cítila dobre. Postupne prevzala od pani Sliackej kuchyňu. No pani Sliacka, keďže žila v dedine len sama, neprestala chodievať na ranč. Laura jej bola vďačná, lebo keď nestíhala, táto milá dôchodkyňa sa s radosťou postarala o všetky hladné krky. Už dávno sa stala akousi neodmysliteľnou súčasťou ranča. Každý ju považoval za svoju babičku. A ona, hoci nikdy nemala vlastné deti, každého jedného človiečika, bez rozdielu veku, s láskou vypočula, nakŕmila a keď mohla, aj poradila. A keď mala pani okrúhle narodeniny, usporiadali jej na ranči veľkolepú oslavu. 

    Laura si zo svojej práce urobila koníček. Doslova. V nemocnici prevzala ambulanciu pre závislých a pracovala tam už len na polovičný úväzok. Neľutovala. Medicínu mala rada, no jej srdce túžilo po inom. Po koňoch, slobode, prírode a pokoji v duši. 

    Po mnohých telefonátoch, vybavovaniach a rokovaniach sa jej podarilo získať z fondov peniaze. Založila občianske združenie, ktoré poskytuje hipoterapiu zdravotne postihnutým ľuďom nielen z nemocnice, ale aj zo širokého okolia. Dochádzali za ňou rodičia so svojimi postihnutými deťmi, chodili k nej na predĺžené víkendy deti z detských domovov. Pre každého sa na Ranči niečo našlo a ľudia odtiaľ odchádzali lepší, čistejší. 

    Časom začala spolupracovať aj s jednou skúsenou hipologičkou, vytrénovali ďalšieho terapeutického koníka a celkom sa im darilo. Liečba prostredníctvom koní v súlade s okolitou prírodou robila pre ich pacientov zázraky.

Z westernových pretekov si, okrem zážitkov, každý doniesol aj nejaký suvenír. Milan kúpil dcére Evke knihu o westernovom jazdení, Martin priniesol domov tri ocenenia, Laura kopu fotiek a Matej niekoľko stehov…

Operovali ho síce laparoskopicky, no i tak mu najbližší mesiac lekári zakázali fyzicky pracovať aj jazdiť na koni. A keďže to bola súčasť jeho každodennej práce, neostávalo mu nič iné, len nútene odpočívať. A dodržiavať prísnu diétu. Na to dohliadala Laura.

Pravidelne za ním chodievala. Matej si rolu maróda vyslovene užíval. Hoci už nemal žiadne bolesti, sem tam sa pred Laurou posťažoval, aby si nemyslela, že je tak rýchlo fit. Dokonca jej medzi rečou opatrne navrhol, že by sa mohla k nemu nasťahovať. Samozrejme, aby nemusela stále dochádzať. Nebol si istý, či ho s tým nepošle dočerta... Chcel ju mať stále pri sebe, ale zároveň ju nechcel do ničoho nútiť. Ich vzťah bol stále krehký a chcel, aby bola hlavne Laura šťastná. Po troške presviedčania a taktizovania nakoniec súhlasila. Bolo toho na ňu predsa len dosť- chodiť do nemocnice, starať sa o svoju domácnosť, venovať sa 2x týždenne klientom na hipoterapii a k tomu ešte dávať pozor na Mateja.

Kým nemohol jazdiť, aby si nepotrhal stehy alebo neurobil herniu, mal dosť času dať do poriadku papiere a účty. Prijal na skúšku ďalšieho ošetrovateľa. Ak sa osvedčí, radi mu ponúknu miesto natrvalo. Ranč už viac nebol jeho a Milanovou súkromnou záležitosťou. Počet zamestnancov vzrástol a to bolo dobre. Len s Milanom by sa totiž sami nezvládli postarať o všetko. Ranču sa darilo, ustajnili sa u nich ďalšie kone a práce im neustále pribúdalo. Takýmto tempom budú musieť za chvíľu k stajni pristavovať ďalšie boxy.

Matejovu spokojnosť si všimli i ostatní ľudia na statku. Vedeli, že to súvisí s Laurinou prítomnosťou. Boli radi, že sa vrátila a že je konečne doma. Tam, kam patrí.

Milanov syn, Dušan, Laure veľmi ochotne pomáhal pri hipoterapii. Koncom septembra začal študovať na Vysokej poľnohospodárskej škole v Nitre. Ako čerstvý prvák si užíval vysokoškolský študentský život, no vždy sa tešil na víkendy. Čakali ho doma kone, Ranč a videl aj Lauru. Tá sa mu odjakživa páčila. V kútiku duše závidel Matejovi a ľutoval, že nemá aspoň toľko rokov, ako on.

Tretí septembrový víkend bol každoročne vyhradený na posledné preteky v sezóne. 

Laura sa ich nevedela dočkať. Boli to prvé preteky, na ktoré ju Matej zobral so sebou. Odkedy ho spoznala, súťažil najmenej v štyroch westernových rodeo show, no ju tam nikdy nepozval. Nechápala prečo. Keď sa ho spýtala, tvrdil jej, že by mal trému, keby vedel, že sa z hľadiska naňho díva. Nechcelo sa jej tomu veriť.

V poslednej dobe trávili spolu takmer každú voľnú chvíľu. Matej ju bral so sebou všade, kde sa dalo. Vysvetľoval jej, učil ju porozumieť nielen koňom, ale aj organizovaniu ranča a jeho hospodárstvu. A neustále sa divil. V živote by ho nenapadlo, že nejaká doktorka prejaví záujem o kvalitu sena, kŕmne dávky, konskú výstroj... Laura sa však pri koňoch našla. Fascinovali ju nielen samotné kone a všetko, čo sa ich týkalo, ale aj jej „učiteľ“ .

A prekvapoval ju aj on. Ten večer, keď sa napriek hroziacej búrke svojhlavo vydala na prechádzku, už nikdy viac nespomenul. Vtedy si to vyjasnili a už sa k tomu nevracali. Laura však vedela, že takú hlúposť už nikdy viac nespraví. Ba dokonca i pri jazdení bola o mnoho opatrnejšia.

Dnes na pretekoch ale súťaží Martin, nie Matej.
Laura našla vhodné miesta v hľadisku, aby dobre videli do arény. Matej išiel ešte vybaviť zápisné a ďalšie organizačné záležitosti a hneď príde.
Martin bol už v sedle na Jackovi a s Milanom sa pripravoval vzadu na vedľajšej jazdiarni na svoje vystúpenie.

Mladý jazdec bol trochu nesvoj. Boli to jeho prvé veľké preteky. Mal na sebe novú košeľu, klobúk, na opasku širokú ozdobnú sponu, ktorú mu daroval Matej. Vedel, že celé leto usilovne trénovali. I tak však mal trému. Potichu sa prihováral Jackovi a veril, že to bez problémov zvládnu.

Ďalší deň, rovnaký, ako ten predchádzajúci. 

Odkedy Laura odišla, Matej prestal rozlišovať dni, víkendy, sviatky. Ponoril sa do práce a snažil sa, aby mali jeho ruky stále, čo robiť. Dúfal, že keď si zamestná ruky, nebude už mať silu myslieť na ňu. Niekedy sa mu to darilo. No stačil obyčajný detail a už sa mu vybavovali spomienky...

Ako aj teraz. Bral do ruky svoj westernový klobúk a v tom si spomenul, ako si ho skúšala Laura. Celý deň mu ani na um neprišla. Už začal veriť tomu, že zíde z očí, zíde z mysle.  Ale teraz ju vidí ako naživo. Stojí pred ním, usmieva sa a skúša si kovbojský klobúk. Dlhé, zvlnené vlasy jej siahajú na plecia, a on sa premáha, aby sa jej nedotkol... 

Vzápätí sa spamätá.

- Je to len vidina! Blud! - 

Rozčúlene odhodí klobúk do kúta. Zvalí pri tom z police trofej. Kovová soška koňa na podstavci s rachotom dopadne na podlahu v sedlovni. Matej sa zapotáca a sadne si na stoličku pri stole. Chytí si hlavu do dlaní. Za chvíľu sa pootvoria dvere a nakukne dnu tréner Robo.

 Odchod na misiu do Južného Sudánu bol pre Lauru veľmi hektický. Za pár dní si musela vybaviť všetky veci, pripraviť sa na to, že 9 mesiacov neuvidí svoju krajinu.  Pred odchodom absolvovala ešte v zrýchlenej forme všetky potrebné očkovania a dostala tabletky proti malárii, ktoré musí preventívne užívať počas celého pobytu v Afrike

 V krajine, kde sa len pred pár rokmi skončila dlhoročná občianska vojna, nič nefungovalo. Cesty boli rozbité, elektrina fungovala len niekoľko hodín cez deň, ľudia boli nedôverčiví. Jediné, na čom štát naozaj zarábal, bola ropa. No i peniaze z nej sa strácali kdesi v bezodnom hrtane štátnej moci. Obyvateľstvo trpelo podvýživou, chorobami, nezamestnanosťou. A o nejakom vzdelaní tu mohli len snívať.

    Už pri príchode do tejto krajiny ju kolegovia varovali, že sa bude musieť obrniť obrovskou trpezlivosťou. 

    V centre hlavného mesta bola postavená, lepšie povedané opravená, stará nemocnica. Budova mala tehlové steny, plechovú strechu a aj v tých najchladnejších dňoch tam teplota neklesala pod 30 stupňov.

    Laura nemohla uveriť vlastným očiam. Ten malý chlapček, ktorého pred chvíľou zaočkovala proti tuberkulóze, má podľa slov jeho matky sedem rokov. Vedľa Laury stála černošská zdravotná sestrička, ktorá Laure prekladala slová matky. Útly chlapec, sediaci na kolenách svojej matky, vyzeral sotva na štyri. Po injekcii sa už utíšil a Laura ho niekoľkými krátkymi svahijskými slovami, čo sa naučila, pochválila.

    Rozhliadla sa po miestnosti. Na stene viseli biele kruhové hodiny. Pol štvrtej popoludní. Nikoho netrápilo, že už je po pracovnej dobe. Tu sa pracuje dovtedy, kým sa neošetria všetci pacienti, alebo aspoň dovtedy , kým nezapadne slnko. A každý druhý deň majú pohotovosť.

Laura sa na misiu najskôr tešila, no postupne nadšenie vystriedali reálne obavy. Zvládne to? Má na to? Je to obrovská zodpovednosť a ona si toho bola vedomá. Myslela na Mateja, na to, že sa s ňou ani neprišiel rozlúčiť. Nevedela, čo ich hádka znamenala. Bola to len hádka, ktorá sa dá prekonať, odpustiť, alebo to bol definitívny rozchod? Na to nechcela ani pomyslieť. 

 V nemocnici sa pár dní pred svojim odchodom rozprávala s riaditeľom. Bola pripravená dať kvôli misii výpoveď, no pán riaditeľ ju prekvapil. Keď mu porozprávala na čo sa chystá, svietili mu oči. Potom sa jej priznal, že to bol vždy aj jeho sen. No keď sa oženil, prišli deti, z postu primára sa stal hneď riaditeľom a tak na misie musel zabudnúť. Neľutoval, ale chápal Lauru a podporil ju. Dal jej na tých pár mesiacov neplatené voľno, potom si prípadne vybaví PN. Musela mu však sľúbiť, že po návrate bude opäť pracovať pre ich nemocnicu. S jej prácou a výsledkami bol spokojný, nechcel prísť o takú skvelú lekárku. Budúci mesiac aj tak  prijde do nemocnice nová absolventka, ten mesiac nejako zvládnu a potom budú zase v plnom počte. A dom, v ktorom býva, môže ostať v jej prenájme, pokiaľ aj počas svojej neprítomnosti bude platiť  nájom. Laura s tým rada súhlasila a s riaditeľovou reakciou bola príjemne prekvapená. 

Hovorila si, že nie je všetko také čierne, ako sa zdá. A keď sa nedarí v jednej oblasti (pomyslela si na Mateja) , darí sa v inej.

.........................

Laura nakoniec predsa odišla. Pár dní po ich poslednom rozhovore. Nebol sa s ňou rozlúčiť. Nemal na to dôvod. Stále bol na ňu naštvaný. A nielen na ňu, ale aj na seba. Zase sa mu to stalo! Zase si pustil niekoho príliš k telu a ten človek ho opustil.  Začínal si myslieť, že je to jeho karma. A nevedel pochopiť, prečo sa musel práve on zamilovať do takej feministky a kariéristky? Do ženy, ktorá uprednostní Afriku pred ním! Snažil sa na ňu nemyslieť. Zúrivo sa vrhol sa do práce a to, že kedysi existovala nejaká Laura, vytrvalo ignoroval. 

Dlhá zima sa na radosť celého osadenstva ranča postupne končila. Počas tuhej a krutej zimy sa nedalo veľmi chodiť do terénu, kone i jazdci strácali kondíciu. Keďže vonku boli lúky i pasienky niekoľko mesiacov zaviate snehom, muselo sa jazdiť v krytej jazdiarni. 

V to nedeľné ráno ležala Laura vedľa Mateja vo svojej posteli. Vonku sa práve brieždilo. Jednou rukou ju objímal okolo pásu. Zamotaným pod hrubou perinou, im bolo teplúčko, i keď teplomer už niekoľko dní nevystúpil nad mínus päť. 

Lauru zo spánku prebudili starosti a pochybnosti. Už niekoľko dní dobre nespala. Ťaží ju niečo, čo mu musí povedať. A to čo najskôr. Tušila, že sa mu to nebude páčiť. Dali jej len týždeň na rozmyslenie a ona už neustálym zvažovaním premárnila tri dni. 

Pred pár dňami sa jej ozvali z Lekárov bez hraníc. Pred dvomi rokmi, keď ešte bývala v Brne, sa k nim s nádejou prihlásila. Dúfala, že sa bude môcť zúčastniť nejakej misie. Túžila vykonávať lekárske poslanie tam, kde je to najviac potrebné. Veď pre to išla študovať medicínu, no nie? 

Pred tými dvoma rokmi absolvovala dlhé pohovory, školenia i prípravu, no nakoniec jej povedali, že momentálne nemajú vhodnú pozíciu. Zaradia ju na čakaciu listinu a keď sa niečo uvoľní, dajú jej vedieť. Vtedy sa s tým ľahko zmierila, lebo Mirek ju presviedčal, že taká misia je pre ženu ako ona náročná. Miesto toho, aby ju jeho nedôvera urazila, sa vtedy tešila,  že sa o ňu toľko bojí. Lenže on sa nebál o ňu, ale o seba! Veď kto by mu varil, pral, kto by na neho čakal každý večer, keby bola odišla? Ale to jej došlo až o mnoho neskôr. 

Matej sa vedľa nej práve potočil a v sladkom polospánku si preložil nohu cez jej. Dotyk jeho veľkých nôh s kučeravými chlpmi ju na nahých lýtkach pošteklil. Rukou ju stále vlastnícky objímal okolo pásu a nezdalo sa, že by sa prebudil. 

Pootočila hlavu a s láskou v očiach naňho pozrela. Asi sa mu niečo pekné sníva, lebo aj v spánku vyzerá, akoby sa usmieval. Alebo že by mu ten náznak úsmevu z tváre nezmizol od ich posledného milovania? Nebola si istá. Leží tak spokojne, nevinne, známa vráska medzi obočím sa vytratila. Jeho telo tak krásne hreje... Nič z týchto príjemných pocitov, ktoré vyvoláva prítomnosť muža v jej posteli, však nedokáže zahnať chmáry v jej mysli. Musí mu to povedať!  Dlho váhala, ale už sa rozhodla. Vie, čo urobí. Taká ponuka- možnosť splniť si sen- sa neodmieta. Už neurobí tú chybu, že sa kvôli chlapovi vzdá svojich cieľov. 

Laurini rodičia už dlhší čas plánovali návštevu svojej dcéry. Pravidelne si s ňou volali a tak aspoň približne vedeli, ako sa jej darí. Chceli však vidieť, kde konkrétne býva a ako sa má.

Laurinmu otcovi sa nečakane podarilo uvoľniť z práce a tak prišli o týždeň skôr, než plánovali. Malo to byť prekvapenie. Zavolali jej, až keď boli tesne pred dedinou. Laura ich , so zmesou nadšenia ale i obáv v hlase, navigovala k svojej chalúpke. 

Jej matka bola odjakživa veľký pedant a perfekcionistka. Na svoje deti aplikovala prísnu a konzervatívnu výchovu. Našťastie v povahe Laury i jej brata bolo viac otcových génov. Preto si s optimizmom a dobrou náladou žili svoje životy bez toho, aby ich matkina snaha o dokonalosť nejako zvlášť traumatizovala. 

Dnes však bola Laura rada, že stihla cestou z práce nakúpiť. Nechcela totiž hneď na úvod od mamy počúvať, aká je nemožná gazdinka, keď doma nemá mlieko a podobne. Ak naokolo nebolo všetko podľa matkiných predstáv, mávala nepríjemné, ironické poznámky. Laura sa už dávno sa zmierila s tým, že jej mama je proste už raz taká. Nikto nemôže byť taký dokonalý, ako by to chcela ona. Aj tak ju mala rada. A obdivovala ockovu trpezlivosť, že to s ňou toľké roky zvláda.

„Ahoj srdiečko! “povedala s úsmevom mama, keď vystúpila z auta a hneď Lauru aj vystískala. 

„Vitajte, poďte ďalej.“ 

Ešte pár kilometrov a už tam takmer bude. Nekonečne dlhá cesta z Brna za Laurou už musí skončiť.

„ To jsi se musela odstěhovat až na druhý konec světa?,“ hovoril si Mirek sám pre seba, kým šoféroval svoje luxusné auto.

Laura mu už dlho nebrala telefóny, neodpovedala na emaily, akoby sa po nej zľahla zem. Jemu až  teraz došlo, že vlastne mu s ňou bolo dobre. A potreboval ju vidieť. Vysvetliť jej to. A hlavne odviesť naspäť domov. K nemu. Jeho posledná sestrička sa naňho vykašľala a jemu bolo odrazu smutno.

„Ani normální silnice tady nemají,“ nadával sám pre seba.

Už je to takmer polroka, čo bez slova odišla. Nepovedala, kam ide. A jemu sa až teraz podarilo zistiť, kde zmizla. Musel vynaložiť obrovské úsilie, aby presvedčil Laurinu kamarátku, aby mu to prezradila.

Poslednýkrát ju videl, keď jej deň po tom incidente na lekárskej izbe vysvetľoval, že pre neho noc so sestričkou nič neznamenala. Že miluje jedine ju. Ona si pritom balila veci v pracovni a úplne ho ignorovala. Následne buchla dvermi a odišla. Z nemocnice. I z jeho života. 

„Čo myslíš, ktorú farbu? Marhuľová alebo táto jabĺčkovo zelená?“, pýtala sa Vladka svojho snúbenca Tomáša.
- Zanedlho nás čaká svadba, neviem kde mi hlava stojí a on sa spokojne díva na futbal!-  pomyslela si Vladka a prevrátila oči, keď videla, že asi nedostane odpoveď. Ďalej listovala v katalógu. Keby tu tak bola Laura, alebo Slávka, s nimi by sa mohla poradiť. Chlap takéto veci nikdy nepochopí.

Tomáš , ležiaci v pyžame na gauči, lenivo zdvihol zrak od obrazovky a odvetil: „ Ale pusa, veď to ani farby nie sú. Vyber, ktorá sa tebe páči viac. Stejne máš na tieto veci lepší vkus než ja.“

Vladka si vzdychla a pokračovala v prehliadaní svadobných fotiek z internetového katalógu. Tomáš bol šikovný, milovala ho, no dal jej jasne na vedomie, že s týmto si bude musieť poradiť sama. Je predsa policajt a s takýmito „prkotinami“ ako je plánovanie svadby nebude strácať čas. Ale nevadilo jej to. Na svadbu sa dlho tešila a teraz si konečne môže vychutnať to nadšenie z príprav. Uvažovala nad štýlom výzdoby, páčil by sa jej vidiecky štýl alebo niečo v duchu vintage… 

Premýšľala, čo asi teraz robia jej najlepšie priateľky- Laura a Slávka. Síce žili ďaleko od seba, každá v inom kúte republiky, ale poznali sa od detstva a ich priateľstvo vydržalo, napriek kilometrom, ktoré ich delili, až do dnes. Chce ich mať obe na svadbe. A Laura by jej mohla ísť za svedka… No ale najprv jej musí oznámiť, že sa svadba vôbec koná. A tiež tú ďalšiu novinku... Usmiala sa sama pre seba. S Tomášom žili už štyri roky v spoločnej domácnosti, no k svadbe sa doteraz akosi nemal. Až pred dvomi týždňami, keď ho povýšili a ona zistila, že otehotnela, sa rozhýbal a požiadal ju o ruku. Dlaňou si pohladila bruško. Nebolo ešte vôbec vidieť, no oni už vedeli, že tam rastie nový človiečik. 

Slávka by jej mohla nejaké vhodné rady poskytnúť, veď mala svadbu asi pred... Kedy to vlastne bolo? Pred šiestimi rokmi predsa. Vladka sa zahľadela cez obývačku do okna a zaspomínala... 

Pred šiestimi rokmi práve končila vysokú školu. Priateľa vtedy nemala, takže jej bolo jedno, v ktorom meste sa zamestná. Mladá, plná elánu a nádejí si našla miesto v jednej lekárni vo Zvolene. V tej dobe im Slávka oznámila, že sa bude vydávať. Slávka, ktorá vždy tvrdila, že sa nikdy nevydá? Že bude robiť kariéru a manželstvo pre ňu nemá význam? Nemohli tomu vtedy s Laurou uveriť. Báli sa, že svadba naruší ich priateľstvo. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Slávka sa šťastne vydala a Vladka sa zhodou okolností zoznámila na jej svadbe s Tomášom. Tomi bol ženíchov svedok. Preskočila medzi nimi iskra, no chvíľu trvalo, kým si našli k sebe cestu. Dlho si len cez internet písali, volali. On žil na východe Slovenska, ona v strede. Po nejakom čase sa však dali dokopy, Vladka sa za ním presťahovala do Košíc a už niekoľko rokov tu spokojne žijú...               

  "Podaj mi, prosím, čistú plienku!“ zvolala Janka.
Pred niekoľkými týždňami sa vrátila z pôrodnice a u nich doma bolo odvtedy všetko hore nohami. Ich život sa odrazu točil iba okolo malého Miška. Usmiaty, ružovolíci batôžtek ich cez deň zabával a v noci nenechal spať. Janka a Milan však mali skúsenosti a pomáhali si. Navyše, mali ešte dvojčatá, sedemnásťročných Evku a Dušana, na ktorých sa už dalo spoľahnúť. V prípade potreby sa pri malom Miškovi všetci striedali.

Keď Janka prebalila Miška, uložila ho naspäť do postieľky. Malý, spokojný, že je v suchu, aspoň na chvíľku zaspinkal. Janka s Milanom mali konečne nejaký čas len pre seba. 

„Ani nevieš, ako ti závidím, že chodíš do práce,“ vzdychla unavene. Bola vyčerpaná, hoci jej s malým všetci pomáhali. 

„Neboj, toto všetko utečie ako voda. Ani sa nenazdáme a Miško pôjde do škôlky. Veď si spomeň, ako sme sa starali o Evku a Dušana, to boli dvojnásobné starosti,“ zaspomínal Milan. 

„Ja viem, len miestami mám pocit, že som už dlho doma. Stále dookola len plienky a dojčenie. Chcela by som robiť aj niečo iné,“ vzdychla si Janka. 

Na materskej je len chvíľu, z drobčeka sa nesmierne tešila. No nedostatok spánku a domáci stereotyp ju unavoval. Už sa tešila, keď malý trochu podrastie, ako budú chodiť na výlety, do prírody, budú chodievať za tatinom na Ranč. A časom sa samozrejme vráti k svojej práci. Robila učiteľku v miestnej škole. Deti ju mali radi. Bola činorodá, občas trochu bláznivá, organizovala pre nich výlety, zapájali sa s ňou do celoslovenských súťaží. A jej táto aktivita teraz strašne chýbala. Minulý týždeň ju prišli pozrieť jej žiaci a doniesli malému Miškovi nejaké hračky. Potešilo ju to. 

Laura nevedela, či už aj ona náhodou nezačala blúzniť.
Keď sa jej prvýkrát zdalo, že v nemocnici vidí Mateja, iba sa zasmiala nad vlastnou živou predstavivosťou. Stále naňho myslí, jej fantázia si ho vytvorila. Snažila sa logicky zdôvodniť svoje vidiny. Ale snáď ešte rozozná realitu od fantázie... Čo by tu v nemocnici aj tak robil, no nie?

Dni (i noci) v poslednom mesiaci trávili často spolu. Laura sa začervenala pri spomienke na poslednú noc. Netušila, čo všetko sa v Matejovi skrýva. Prekvapoval ju, zabával, miloval. Bol plný kontrastov. Na jednej strane ostrý rančer, ktorý dokáže skrotiť kone i niektorých ľudí. Na druhej strane jej bol citlivým milencom i oddaným priateľom. Mohla sa s ním rozprávať o hocičom. Pomohol jej s opravou altánku. Poslal k nej stolára, aby jej opravil strechu nad verandou. S chalanmi jej doviezli na dvor k chalúpke drevo, aby mala čím v zime kúriť. Mohla sa naňho spoľahnúť. Jej pôvodné presvedčenie, že sa nebude viazať a bude si len užívať, každým dňom strácalo na sile. Aj keď sa o ňom hovorilo kadečo, k nej bol vždy férový. Mala pocit, že ho pozná lepšie, než ktokoľvek iný. Zdôveril sa jej aj o Terezke. O tom, že zomrela na predávkovanie. Aj že to bola jeho vina. Nesúhlasila s tým, ale dokázala ho pochopiť. Dosť ich to zblížilo. Netušila, že v tom tvrdom, na všetko odhodlanom, mužovi sa skrývajú toľké city... Ona však ešte stále nebola schopná povedať mu detaily svojho rozchodu. 

Ale dnes ho na oddelení videla znovu!

Nevšimol si ju, lebo práve vchádzal do spoločenskej miestnosti. Keď sa tam Laura za pár minút išla pozrieť, sedelo tam len pár pacientiek a pozeralo telenovelu.

 - Bože, to mi už snáď prepína z toho prepracovania alebo čo?-  Bola zmätená.
   Mala však toľko práce, že tú záhadu musela pustiť z hlavy.

   .............. 

Začali sa letné prázdniny, nevyspytateľné počasie z konca júna, bolo vystriedané horúcim, nemilosrdným slnkom. Dni pomaly ubiehali v letnej, bezstarostnej pohode. U Laury v práci bolo všetko v poriadku, práca na oddelení ju napĺňala. Vždy sa však tešila domov, do svojej chalúpky, ukrytej na konci dedinky, v oázi zelene. 

S Matejom sa dohodli, že budú jazdiť dvakrát do týždňa. Väčšinou až večer. Kvôli čoraz horúcejšiemu počasiu, na prelome júla a augusta, aj Matej trénoval až v podvečerných hodinách. Večer, keď sa už slnko trochu stiahlo za kopec, bolo príjemnejšie ovzdušie a taktiež kone sa menej vyčerpali. 

Snažila sa dodržiavať termíny, na ktorých sa s Matejom vopred dohodli. Keď mala náhodou slúžiť pohotovosť a nemohla prísť jazdiť, Matej jej vždy vyšiel v ústrety a hodinu preložil. Laura jazdenie milovala. Neskutočne sa tam tešila. V poslednej dobe sa pristihla, že sa teší možno i trochu viac na svojho trénera, než na samotné jazdenie.
Ako tréner jej ale nič neodpustil. Bol prísny a nebál sa zvýšiť na ňu hlas. No za to ju naučil mnoho nových vecí.
- A to som si myslela, že jazdiť viem! No človek asi nikdy nie je tak dobrý, aby nemohol byť lepší...-

Na jazdiarni jej to už šlo a chcela ísť konečne na vychádzku do prírody. V okolí sú nádherné lúky a pasienky. Veľmi ju to tam ťahalo.

„ Ešte treba dotrénovať tvoj cval. Čo budeš robiť, ak sa ti náhodou na vychádzke kôň splaší a začne cválať bohviekam? Je lepšie, keď sa to naučíš poriadne tu, na jazdiarni, než na ostro v teréne,“ povedal jej prísne.

Naozaj jej to išlo, bola šikovná. Len sa trochu bál, že keď už bude môcť chodiť na prechádzky do prírody, nebudú spolu tráviť toľko času. Bolo to od neho sebecké, ale nemohol si pomôcť. 

  Celý nasledujúci týždeň mal Matej roboty na statku viac než dosť. Do postele padal úplne vyčerpaný. Ale ani spánok mu neprinášal úľavu. Takmer neustále sa mu snívalo o jeho susede.

Na ranči sa im narodili dve nové žriebätká. Jedného koňa bolo treba pripraviť na predaj, mal si preňho prísť jazdec až z Nemecka. Matej ho už niekoľko dní učil, aby sa nebál nastupovať do vozíka. Koník bol šikovný a už pochopil, že vozík nepredstavuje nebezpečenstvo. Ďalšiu kobylku chceli cez víkend pripustiť k žrebcovi. Bola trochu nervózna, chudinka, asi tušila, čo ju čaká.

Okrem toho bol na kontrole aj veterinár. A ďalší deň aj kováč. Matej si dal na starostlivosti o svoje zvieratá záležať. Koniec koncov, je to jeho živobytie. Čím lepšie sa majú jeho kone, tým lepšie sa má on. Po večeroch trénoval na najbližšie preteky. Jediné šťastie, že sa pomaly blížili prázdniny a chalani už mali v škole voľnejšie, takže mu po poludniach a cez víkendy vypomáhali. 

Chlapci mali prácu na ranči radi, lebo potom im Matej dovolil vyjsť si na prechádzky v sedle. Vzadu v stajni, za boxami, mali urobenú menšiu klubovňu, kde sa po jazdení stretávali. Dokonca tu začali vznikať mladé, krehké lásky. Okrem chalanov ranč totiž pravidelne navštevovalo aj pár dievčat z okresného mesta. Ich rodičia tu mali ustajnené svoje kone. Platili si dokonca trénera, ktorý dochádzal a  pripravoval ich deti na parkúrové jazdenie. Matej sa parkúru ani drezúre nevenoval, ale prenajatiu jazdeckej haly na ich tréningy sa nebránil. Ostatne, celkom mu to vynášalo.

Dvaja chlapci z dediny sa zahľadeli do sestier Kučerových, ktoré chodili na ranč pravidelne so svojimi kobylkami trénovať. Matejovi to bolo od začiatku jasné a bol za to vlastne rád. V puberťákoch, zdegenerovaných sociálnymi sieťami, internetom a počítačovými hrami, prebudili kone túžbu po kontakte s prírodou. Svojou prirodzenou autoritou ich nenápadne viedli k slušnému správaniu a úcte k životu. Vedel, že tí, ktorí chodia k nemu a venujú sa koňom, nemajú ani pomyslenie na drogy, cigarety a podobné záležitosti. Kiežby aj jeho divokú povahu v tom pubertálnom veku niekto takto zamestnal. Určite by sa bol jeho život vyvíjal inak.

Jedného z chlapcov, Martina, začal pripravovať na westernové súťaže on sám. Všimol si, že chlapec má pre kone neobyčajný cit, na jazdenie je prirodzený talent, len potrebuje niekoho, kto by sa mu pravidelne venoval. Martin prejavil o tréningy nadšený záujem a tak sa ho Matej ujal. Bol rád, že si tak možno vychová svojho nástupcu na pretekoch, niekoho, kto bude ďalej reprezentovať jeho ranč. Predsa, už má svoje roky a súťažiť nebude večne.
Pri takomto tempe nemal poriadne ani čas zájsť na návštevu k Laure. Ten bozk minule mu stále nešiel z mysle. Bol vášnivý a zároveň ešte veľa sľubujúci. Iné ženy by sa išli dotrhať, aby sa s nimi stretol. Nevedel si vysvetliť, prečo sa mu Laura vyhýba. A to, že sa uňho občas na noc „zastavila“ Katka, neriešil. Katka bola proste... Katka.

    "To snáď nie! “ pomyslela si Laura, keď jedným okom pozrela na mobil, aby videla, kto volá. Nedeľné ráno, jej otrasne treští v hlave a k tomu tá nechutná zvučka z vyzváňajúceho mobilu. Mirek! 

- Musím tú melódiu zmeniť. Najlepšie úplne vymazať aj s jeho číslom!-

   Zrušila hovor a zaliezla hlbšie do perín. Na toho chlapa už nechcela ani pomyslieť, nie to ešte sa s ním baviť.
   Matne si spomínala, prečo ju dnes tak bolí hlava. To z tej pálenky, čo včera pili! Bože, nikdy viac! Takto zle jej bolo naposledy, keď oslavovali so spolužiakmi štátnice. Vtedy sa zaprisahala, že už bude piť iba kvalitné víno, z ktorého na druhý deň nebolí hlava. Žiadny tvrdý alkohol. Pri nejasných spomienkach na včerajšok sa zahanbila. Musela uznať, že sa asi skvelo bavila, ale zas tak opiť sa ozaj nemusela... A tiež ho nemusela hneď bozkávať! Úplne cudzieho človeka... Čo to včera do nej vošlo?               Hmm, ale ten môj sused - kovboj- má čosi do seba. A ako krásne vonia. -

   Na moment, keď mu dávala pusu, aj keď len na líce, si spomínala na počudovanie celkom jasne. Tá dráždivá vôňa ju ešte teraz šteklila v nose. Kombinácia mužnosti, slnka, koní a lesa... Nesmie v tom niečo vidieť! Chýba jej chlap, tak je to. Včera sa bavili, smiali sa rovnakým veciam, ale to je všetko. Len nedávno prežila nepríjemný rozchod, najbližšiu dobu si bude pekne užívať slobodu a nebude si životm komplikovať žiadnym chlapom. Zakončila svoje úvahy pevným rozhodnutím.

   Keď sa dala trochu dokopy, urobila zo seba človeka, strávila zvyšok nedele upratovaním, varením a prípravou vecí na svoj prvý pracovný deň. Dorka jej robila spoločnosť. Pod chvíľou sa prišla k nej pritúliť, alebo jej doniesla loptičku. Laura tušila, že bez svojho psa by rozchod a celé sťahovanie tak dobre nezvládala. Skutočne to bolo jej živé antidepresívum.

   Cez deň jej ešte niekoľkokrát volal Mirek, až nakoniec mobil úplne vypla. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď večer zistila, že má v odkazovej schránke odkaz. Dokonca niekoľko odkazov. Dva boli od Mirka. Chcel vedieť, kpresne je a že sa s ňou chce stretnúť. Žiadne ospravedlnenie, nič.

   V sobotu ráno sa Laura sama od seba zobudila z bezsenného spánku. V prvej chvíli, ako otvorila najskôr jedno, následne aj druhé oko, sa trochu preľakla. Vzápätí si uvedomila, kde sa nachádza. Poobzerala sa po drevenej podkrovnej izbe. Lenivo vstala z postele a jej prvé kroky viedli na balkón. Oči mala opuchnuté a červené od nočného plaču, ale nevadilo jej to.

 - No a čo. Nikto ma tu nevidí. Nemám žiadnych susedov. Keď budem chcieť, môžem plakať a chodiť s krvavými očami hoci aj celé dni!-

   Táto myšlienka jej zlepšila náladu. Bolo ešte len skoré májové ráno, ale slnko už hrialo a vďaka tomu jej v tenkej košieľke nebola na balkóne vôbec zima. Až teraz si uvedomila, aký tu je z jej chalúpky nádherný výhľad. Včera večer si prehliadla hlavne dom, na výhľad ani nepomyslela. Na horizonte pred ňou sa črtali zelené, trávnaté kopce s pasúcimi sa koňmi.
    - Ach, ako je tu krásne. - pomyslela si. Pohľad na kone v diaľke na kopcovitej, rozkvitnutej lúke ju neskutočne upokojoval.

  Milovala kone. Počas strednej školy chodievala pomáhať s koňmi ku kamarátke, ktorá mala svoje vlastné kobylky. Rada spomína na tieto krásne časy. Veľa sa tam o koňoch naučila a doživotne prepadla ich kúzlu. Na vysokej škole sa jej ešte občas podarilo ísť si zajazdiť na súkromnú jazdiareň. No vzhľadom na množstvo učenia, to boli len zriedkavé jazdy na konci skúškového, alebo začiatkom semestra. No a odvtedy, ako sa dala dokopy s Mirkom, jej už na kone nezostával čas vôbec.

   - Bože, aká som len bola hlúpa, že som sa kvôli nemu vzdala svojej najmilšej záľuby!-
Pokrútila hlavou, akoby tak chcela potlačiť myšlienky, ktoré sa začali nebezpečne točiť okolo jej bývalého.

   Dnes ráno sa sama v sebe nevyznala. Na jednej strane ho nenávidela za to, ako jej ublížil. Na druhej strane jej strašne chýbal. Predsa len, prežili spolu aj mnoho pekných chvíľ a za nimi sa jej teraz cnelo.

   Matej popohnal svojho quartera Astona do cvalu a vyrazili od horárne po štrkovej ceste do kopca.
- To mi tu ešte chýbalo! Mať za susedu bláznivú ženskú s agresívnym dobermanom... A kam do šľaka zmizol starý doktor Zachar? - premýšľal v duchu.
   Nespomínal, že by chcel niekam odísť. Veď ešte minulý týždeň sedeli spolu v jeho záhradke a popíjali doktorovo „slabô“. Slabô bol vychýrený doktorov tekutý liek na všetko. Vyrábal ho z rôznych druhov ovocia a bylín vo svojej pálenici a občas nechal degustovať kamarátom i náhodným návštevníkom.

   „Okoštujte, veď to je len takô slabô “, hovorieval miestnym stredoslovenským nárečím.    No tá jeho medicína mávala často aj vyše 50%. To oceňovali aj dedinskí futbalisti, ktorí ju používali dokonca na masáž boľavých svalov po tréningoch.

   Doktor bol nezvyčajne aktívny človek. Nikto nevedel, koľko má presne rokov. Ale  predpokladalo sa, že už má byť dávno na dôchodku. Sivovlasý, štíhly, vždy dobre naladený pán, bol kamarát s každým. Ešte stále pracoval na čiastočný úväzok v mestskej nemocnici. Už síce neoperoval, no jeho diagnostická presnosť dodnes často udivovala jeho o mnoho mladších kolegov. Tí, ktorí ho poznali, si k nemu chodili pre rady. Vedeli, že je to Pán Doktor. Napriek svojim nesporným medicínskym úspechom zostal skromným. Rovnako prívetivo sa rozprával s riaditeľom i s upratovačkou. Popri práci hrával v ochotníckom divadle, lúštil krížovky, organizoval pre známych z dediny rôzne výlety, udržiaval turistické chodníky a studničky v okolí. Zo všetkých síl pomáhal ľuďom, ako len mohol. Matejovi však pomohol najviac... 

   Keď Matej pred mnohými rokmi zdedil po svojom dedovi rozpadajúci sa statok s krívajúcim koňom a párom vypŕchnutých sliepok, doktor bol ten, ktorého rady mu, doslova , zachránili život.

   V dedine brali Mateja od začiatku ako prisťahovalca. Mal len málo kamarátov. Väčšinou mali pred ním rešpekt a trochu sa ho i báli. Povrávalo sa, že mal problémy s drogami. Jeho dedo ho napriek všetkému miloval. Bol asi jediný, kto veril, že z neposedného vnuka, čo k nemu chodieval ako dieťa na prázdniny, niečo dobré vyrastie. Hovorieval, že Matej jej celý on. Ba sa i na seba ponášali. Chlapec v detstve i ako pubertiak na svojom dedovi veľmi lipol. Jedine jeho bol ochotný počúvať. Nerobilo mu problém ráno vstávať, zaopatriť zvieratá, nakosiť trávu, narúbať drevo. Pre svojho deda by urobil čokoľvek. Sem tam sa síce stalo, že niečo vyparatil, ale tak to už chodí. Raz takmer spálili senník, keď tam s kamarátmi fajčili. Dedo ho síce pokarhal, ale potom sa popod fúzy usmieval. Veď v jeho veku on povystrájal ďaleko horšie veci... No podpálený senník Matejovi na reputácii medzi dedinčanmi nepridal.

   - Drzý mestský fagan, čo chodí k dedovi na prázdniny za trest, lebo si s ním už jeho matka nevie dať rady- to sa o ňom vtedy hovorilo.  

 ~  Najkrajšie miesto na zemi je na konskom chrbte a na srdci ženy ~

                   Arabské príslovie

 1.

     Na začiatok mája bolo nezvyčajne teplo. Laura si odfúkla ofinu z tváre, zohla sa a z priehradky pod palubnou doskou vybrala slnečné okuliare. Nasadila si ich a vzápätí naštartovala motor. Obzrela sa ešte raz dozadu a skontrolovala zadnú sedačku auta. Ležal tam jej pes.

     „ Máme všetko? Tak môžeme vyraziť “, povedala svojmu štvornohému spolujazdcovi.
Mimovoľne otočila hlavou a pozrela sa na okná svojho bývalého bytu. O pár dní tam už bude bývať nový majiteľ. S nostalgiou si vzdychla a poslednýkrát preletela zrakom po bytovke, kde až doteraz bývala. Žltá, stále novotou žiariaca päťposchodová budova, neďaleko nemocnice, jej niekoľko rokov poskytovala príjemný domov. Stačilo pešo prejsť cez park a bola v práci.

     Na detskom ihrisku, pred bytovkou, tak ako obyčajne, hrali deti futbal. Netušili, že tá milá pani so psom odchádza a už sa sem nikdy nevráti.
     Po vycúvaní z parkoviska ešte zamávala susedke, pani Horňáčkovej, zo štvrtého poschodia, ktorá „nenápadne“ vykúkala spod záclony.

      To, že materská / rodičovská dovolenka, nie je dovolenka, tu snáď netreba nikomu vysvetľovať. Starostlivosť o náročné dieťa, zabezpečenie fungovania domácnosti, riešenie bežných i menej bežných starostí, nedostatok intelektuálnej činnosti a taktiež táto podivná covidová éra- toto všetko u mňa viedlo počas rodičovskej dovolenky k nahromadeniu emócií a myšlienok, ktoré som potrebovala nejako ventilovať.

      Niekto na materskej pečie koláče, niekto šije krásne oblečenie, niekto maľuje, ja píšem. Už od detstva som rada písala (denníky, slohové práce- pre seba aj pre spolužiakov ), vytvárala som- a stále rada vytváram - zoznamy, milujem vôňu papiera a Moleskinové diáre. Zbožňujem pocit, keď si svoje myšlienky prečítam utriedené na papieri. A tak je tomu aj teraz. Svoj ventil som znovuobjavila v písaní. 

     Keď som pred Vianocami hľadala v počítači fotky na výrobu fotokalendára pre našu rodinu, medzi zabudnutými súbormi som náhodou objavila svoj ,, šuflíkový román ”. Napísala som ho pomedzi štátnice - áno, najlepšie sa mi vždy písalo pod tlakom. 

      Začítala som sa, niektoré  pasáže sa mi po rokoch žiadalo prepracovať. A tak som sa do toho pomaly pustila. Po večeroch, po nociach. Ako na takú lahodnú čerešničku na torte, som sa vždy tešila na ten čas, keď dom konečne stíchne a ja môžem aspoň na chvíľu sadnúť k počítaču a písať. Väčšinou som však po náročnom dni (takmer každý jeden deň) bola tak unavená , že som sotva zvládla otvoriť súbor. Niekedy moje zápisky vyzerali aj takto: sncjfnckjshgaschdgajdhaldajdgajhdgakjdkajdgfmcndbdjhfbdkbfdsldfdhslhfslfsfns.......... ……........................................................ a moju hlavu, položenú na klávesnici, zobudilo až polnočné zaplakanie nášho  mláďatka. Inokedy, potajomky, zamknutá v kúpeľni, som stihla iba niečo malé doťuknúť v texte, najmä počas tých vzácnych chvíľ, keď sa manžel nechal oddane česať od našej princeznej (kto ho pozná, vie, že tých vláskov nemá nazvyš) .

     Každopádne, ja som si písanie príbehu, s ktorým sa chcem v nasledujúcom období s vami podeliť, skutočne užívala. Verím, milé dámy, že aspoň na chvíľu zabudnete na každodenné starosti, a ponoríte sa do života mladej lekárky Laury...

A nakoniec si uvedomíte, že naozaj, ale naozaj -  NIČ NIE JE STRATENÉ.