Verím v silu lásky a v silu viery v uzdravenie

Pripomeňme si príbeh jednej neskutočne silnej ženy 🙂

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

Chcem sa však vrátiť ešte do čias, kedy som bola žiačkou základnej školy, konkrétne do čias mojich deviatich rokov. Toto obdobie si pamätám veľmi výrazne, no nespomínam naň v dobrom. V tomto období sa totiž začal môj skutočný boj, ktorý vediem možno doteraz. A bol to  boj s chorobou.

Po komplikáciách spojených s krvácaním z nosa, s vysokými horúčkami, s opuchom ľavého oka a celej ľavej strany tváre, mi približne po dvoch mesiacoch neustálych vyšetrení zistili výskyt obrovského nádoru v dutinách, ktorý prechádzal až do pozadia oka.

Po vyoperovaní nádoru nasledovalo dlhých deväť rokov utrpenia spojeného s pravidelnými operáciami cýst a polypov v dutinách a v nose. Operácie však zanechávali na mojej tvári stopy, preto mi lekári museli niekoľkokrát narovnávať nosnú prepážku bolestivým sekaním do kosti a vyštikávaním chrupavky.

Musím sa priznať, že neviem, čo je detstvo, či bezstarostné vysedávanie s kamarátkami a užívanie si prvých lások. Ja som na takéto niečo nemyslela a vlastne, nemala som na to silu, pretože všetku som ju venovala liečbe.

Keď sa zdalo, že rakovina sa vzdala a mne začala svitať nádej na nový, krajší život – zaútočila opäť, no agresívnejšie. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Nádor sa objavil znovu, no prejavil sa vo svojej väčšej sile a okrem toho, že narástol do pôvodnej veľkosti spred prvej operácie, prerástol tiež do tkanív ľavého oka a čuchového nervu. Lekári vtedy usúdili, že ak mám vôbec prežiť, musia pristúpiť k  odstráneniu čuchového nervu, na ktorom bol nádor.

Operácia bola veľmi náročná, lekári tvrdili, že som počas nej utiekla zubatej z lopaty. Musela som byť kvôli jej náročnosti a ďalším možným dopadom na môj organizmus uvedená do umelého spánku, v ktorom som bola dva týždne.

Človek si povie, že by už hádam stačilo, no v mojom prípade NESTAČILO. Po spomínanej operácii som sa musela dlhý čas zviechať, dokonca som sa učila odznova chodiť. Môjmu psychickému stavu nenapomohla ani následná rádioterapia, ktorá trvala 3 týždne a ani ďalšie plastické operácie spojené s úpravou tváre. Aj keď sa v tom čase lekári snažili a robili čo bolo v ich silách, nedokázali dať tvár a jej funkcie úplne doporiadku. Nebolo to ani možné. Všetky tie zákroky spôsobili, že som nedokázala dobre zatvárať viečko, a tak mi museli implantovať titánovú mriežku do pol tváre.

Od operácií ubehli štyri roky a keď som bola konečne presvedčená, že môžem opäť začať skutočne a pokojne žiť, rakovina zaútočila znova. Kvôli implantátu z titánu však lekári nemohli naordinovať rádioterapiu a musela som začať liečbu chemoterapiou. Tento ortieľ znamenal pre mňa úsek života, ktorý nazývam „NEŽITÍM“.

Nežitie bolo spojené s neustálou slabosťou, zvracaním, kŕčmi a vypadnutím vlasov. Navyše mi bolo povedané, že táto liečba spôsobí sterilitu, čo ma vážne „zabilo“ a uistilo moje presvedčenie, že liečba nemá význam. Poslednú kúru som na vlastnú žiadosť odmietla.

Pozviechala som sa opäť. No tentokrát som nebola pokorná žena čakajúca na zázrak. Bola som presvedčená, že môj život končí. Začala som žiť bohémsky život spojený s pitím, žúrovaním a fajčením. V tom čase som si našla priateľa, avšak takého „bohéma“ akým som bola vtedy ja sama.

Aj keď som bola presvedčená o tom, že predošlá liečba spôsobila u mňa sterilitu, nebolo to tak, pretože som otehotnela. A keďže môj vtedajší partner nevedel robiť nič lepšie len piť, fajčiť a flákať sa rozhodla som sa, že s ním nechcem vychovávať ten malý zázrak v mojom lone. Hoci som bola sama a na invalidnom dôchodku, trúfla som si na to. Bohéma som opustila tak rýchlo, ako som k nemu prišla a poviem Vám, vôbec ma to nemrzí, pretože sa dodnes nezmenil.

Počas celého môjho tehotenstva som sa každý deň modlila. Poviete si „aká zrazu náprava.“ No ja som sa nemodlila za seba, ale za to nevinné stvorenie, ktoré rástlo v mojom brušku. Bála som sa, aby nebolo choré, aby na ňom nezanechal stopy - môj už vtedy dávno zanechaný bohémsky život. Môj synček prišiel na svet síce predčasne, v siedmom mesiaci tehotenstva, no narodil sa ako zdravé a silné dieťatko. Dala som mu meno Erik.

Napriek mojim predošlým partnerským skúsenostiam som nezanevrela na mužov, práve naopak. Našla som si muža, ktorý bol ochotný stať sa Erikovým (aj keď nie biologickým) otcom, ktorý nás miloval a pomáhal nám. Po troch rokoch našej lásky som otehotnela, avšak neplánovane a nechcene, pretože som mala zavedené vaginálne teliesko. Veľmi som sa bála, že plod, ktorý nosím v sebe bude poznačený, a že mu všetky tie doposiaľ absolvované liečby a chemoterapia nejakým spôsobom ublížili. Preto som išla za svojím gynekológom, ktorého som žiadala o interrupciu. Veľmi mu dodnes vďačím za to, že mi vtĺkol do hlavy, aké mám šťastie, že som opäť tehotná, a že sa nemám báť.

Aj keď môj strach, že moje dieťa by mohlo mať také detstvo ako som mala ja – detstvo spojené s chorobami, liečením a výsmechom okolia – bol veľký, rozhodli sme sa, že si dieťatko necháme. Dieťatko sa narodilo zdravé 🙂 Dnes je už z nej veľká slečna, ktorej meno je Rebeka.

A ako som na tom dnes zdravotne ja? Mám vonku maternicu a cítim sa relatívne dobre. Čo je však najdôležitejšie, mám krásnu rodinu, ktorá miluje mňa a ja milujem ju.

Ženy moje, aj keď nechodím do kostola a neverím farárom, verím v inú silu – v silu lásky a v silu viery v uzdravenie.

Verím, že najdôležitejšia je podpora rodiny a duševná pohoda, práve vďaka ktorým sa dá poraziť aj tak zákerná životná skúška menom rakovina ♥.

--

Tento článok je napísaný na základe životného príbehu mamičky Jarky - @akeber362007, ktorej veľmi ďakujeme za jeho poskytnutie. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov. 

#magazin #mamicky #pribeh