List pre Kláru
6. December 2013 o 11:59
Mladá žena vyskočila z nemocničnej sedačky ihneď, ako uvidela lekára vychádzať z Jakubovej izby. Pýtala sa: „Ako sa má môj syn? Bude v poriadku? Kedy ho môžem vidieť?“ Lekár odvetil: „ Je mi to ľúto, robili sme čo bolo v našich silách, ale váš syn to neprežil.“ Klára sa v náreku pýtala: ,,Prečo malé deti dostanú rakovinu? Vari o ne už Boh nedbá? Kde bol Boh, keď ho môj syn potreboval?" Lekár sa nezmohol na nič iné, len na zopár slov smerovaných ku Kláre: „Chcete byť na chvíľu osamote s vaším synčekom predtým, než ho odvezú na univerzitu?“ Klára len prikývla hlavou a so slzami v očiach v tichosti odkráčala do nemocničnej izby. Požiadala sestričku, aby zostala s ňou, pokiaľ sa nerozlúči so svojim synom. Milujúco prebehla svojimi prstami cez kučeravé vlasy malého Jakuba. „Chceli by ste si nechať na pamiatku pramienok vlasov?“ pýtala sa sestra. Klára prikývla hlavou na znak súhlasu. Sestra odstrihla chlapcovi pramienok vlasov, vložila do plastového vrecka a podala ho Kláre. Ona potichu so slzami, začala rozprávať: „Bol to Jakubkov nápad darovať svoje telo pre univerzitnú nemocnicu na štúdium. Hovoril, že by to mohlo pomôcť niekomu inému.“ Najprv som povedala nie, ale Jakub povedal: „Mami, ja už to telo nebudem potrebovať keď zomriem. Možno to pomôže inému malému chlapcovi, aby mohol stráviť so svojou mamkou viac dní ako ja.“ Odmlčala sa na chvíľu, a potom s bolesťou no predsa s láskou dodala: „Môj Jakubko mal zlaté srdce. Vždy myslel na iných. Vždy chcel pomôcť iným, ak mohol...“
Klára prešla nemocnicou posledný raz potom, čo tam strávila skoro deväť mesiacov. Tašku s Jakubovými vecami položila na sedadlo v aute vedľa seba. Jazda domov bola veľmi ťažká. Ešte ťažšie bolo vkročiť do prázdneho domu. Jakubkove veci a igelitové vrecko s vlasmi doniesla do synovej izby.
Začala ukladať modely autíčok a ostané osobné veci v jeho izbe presne na miesto, kde si ich vždy odkladal on. Ľahla si naprieč jeho posteľou, pritlačila k sebe jeho vankúš a vyplakala sa až od únavy zaspala.
Bolo okolo polnoci, keď sa Klára zobudila. Vedľa nej, na posteli ležal zložený list. Vzala ho s prekvapením do rúk a začala čítať:
Drahá mamka,
viem že Ti budem chýbať, ale neboj sa, že na Teba niekedy zabudnem, alebo prestanem Ťa mať rád, len preto, že nie som vedľa Teba, aby som ti povedal: ,,Mám Ťa rád.." Jedného dňa sa opäť uvidíme. Dovtedy, ak by si chcela, mohla by si si adoptovať malého chlapca, aby si nebola taká sama, mne by to nevadilo. Mohol by mať moju izbu a všetky moje staré veci, aby sa s nimi mohol hrať. Ale ak by si sa rozhodla pre dievčatko, asi by sa jej nepáčili tie isté veci ako chlapcom. Musíš jej kúpiť bábiky a dievčenské veci, veď vieš.
Nesmúť nado mnou. Toto tu, je skutočne nádherné miesto. Dedko a babka sa so mnou zvítali hneď, ako som sem prišiel a ukázali mi to tu naokolo, ale bude mi trvať veľa času, kým to tu všetko spoznám. Anjeli sú takí správni. Veľmi rád na nich pozerám, keď lietajú. A vieš čo? Ježiš nevyzerá ako na žiadnom obrázku. Áno, keď som ho uvidel, hneď som vedel, že je to On. A hádaj čo, mami! Sedel som Bohu na kolenách a rozprával som sa s ním, ako keby som bol niekto veľmi dôležitý. To bolo vtedy, keď som mu povedal, že Ti chcem napísať list, aby som ti povedal: "Zbohom!" a všetko ostatné. Ale ja som hneď vedel, že to nie je dovolené. No ale vieš čo, mami? Boh mi podal jeho vlastné pero a papier, aby som Ti napísal tento list. Ten anjel čo ti má doniesť tento list, sa volá asi Gabriel, neviem presne, lebo ich tu je dosť veľa...
A Boh mi povedal, aby som ti dal odpoveď na jednu otázku, ktorú si sa ho pýtala: ,,Kde bol keď som ho ja potreboval?" Boh mi hovoril, že bol na tom istom mieste, kde som bol ja, bol so mnou... Mami, a mám pre Teba ešte jedno tajomstvo...Nik iný nemôže vidieť, čo som ti napísal, iba Ty. Pre všetkých ostatných je to len kus bieleho papiera. No, nie je to super? Musím už vrátiť Bohu jeho pero späť. Musí vraj písať ďalšie mená do Knihy života.
P. S: Oh, a skoro som Ti zabudol povedať, mami, že ma už nič nebolí. Všetka tá rakovina zmizla. To ma veľmi teší, lebo som už nemohol viac vydržať tú bolesť a Boh už tiež nemohol vidieť, že ma to tak veľmi bolí. To bolo vtedy, keď ku mne poslal Anjela milosrdenstva. Anjel prišiel ku mne a povedal mi, že som špeciálna zásielka. To je, čo!? Že, špeciálna zásielka .... 🙂
Tvoj Jakub