Po prvom pôrode, ktorý kvôli mojej naivite nedopadol úplne ideálne - hlavne pre moju psychiku - som vedela, že ten druhý chcem inak. A inde... 

Ešte pred druhým tehotenstvom som spoznala super ženu, ktorá okolo seba šírila tak nekonečný pokoj a pohodu, a PRÍTOMNOSŤ, že som začala uvažovať, že keď raz budem zas tehotná, asi ju chcem pri pôrode - keďže je dulou, nebolo to nič nepredstaviteľné 🙂 

Druhýkrát som otehotnela, opäť si od polky tehotenstva poležala (v nemocnici našťastie len týždeň, to bola skúška ohňom, keďže dovtedy starší bezomňa bol maximálne pár hoín, a zrazu ma týždeň ani nevidel...) a rozhovor s dulou. Že kde rodiť a tak. Koch neprichádzal do úvahy (riziko predčasného pôrodu, prípadne toho, že mi drobčeka prevezú inam, a ja s ním nebudem, ak bude nejaký problém...) Tieto informácie jasne vylúčili aj Ružinov. Kramáre vylúčilo... asi všetko, Hainburg vylúčil otecko, ostala nám Antolská. 

S dulou som nebola definitívne dohodnutá o jej prítomnosti pri pôrode hádam do 37 týždňa, keď som jej z čakárne (podotýkam, plnej!) volala, že možno ma budú prijímať a budem možno rodiť už, či by teda prišla ku pôrodu 😀 Manžel mi totiž povedal, že sa mám rozhodnúť sama, že on pri pôrode extrémne byť netúži, ale ak chcem, tak tam bude 🙂 

Dula súhlasila, ale nakoniec ma naprijímali, a absolvovali sme počas ďalších týždňov dva plané poplachy s pohotovosťou - bol to pre mňa aj lakmusový papierik, ako to tam na tej pôrodnici funguje. Zakaždým boli veľmi milí všetci, netvrdím, že vyslovene ťuťuli-muťuli, ale to ja od zdravotného personálu ani neočakávam, ale naozaj boli veľmi korektní a chápali vystrašenú maminku. 

A potom to prišlo. V môj vysnívaný deň pôrodu mal dulin manžel plánovanú služobku za hranice repuliky, tak sme sa smiali, že nech drobček počká... Večer o šiestej sprcha, a bolo mi jasné, že už nepočká. Odtiekla voda, tak som sa smiala, vravím mužovi, že rodíme 🙂 (Pri prvom sme toto nezažili, prjímali ma deň pred pôrodom a následne vyvolávali.) Telefonát dule, že či už má muža doma, akurát bol už na ceste. Ja úplne bez kontrakcií, takže jej vravím, že pohoda, že ak by do nejakej hodinky prišla k nám, lebo nemocnica chce, aby maminka bola do dvoch hodín od prasknutia vody u nich. Telefonát mamke o najposlušejšom dieťati, ktoré sa vypýta na svet tak, ako chce maminka, a potom aj najlepšej kamoške s podobným znením, dobalenie vecí, príchod duly, stres (taký ten príjemný), posledné túlenie prvorodeného ako jednomama, odvoz do nemocnice. V nemocnici nález pokročilý, ale bábo vysoko a kontrakcie mizivé. Veľké, maximálne plus - komunikovali so mnou ako s človekom! Pýtali sa ma, či chcem pôrod urýchľovať, hovorím, že ak netreba, tak radšej nie, ale že reverzy im podpisovať nebudem, ani sa s nimi hádať. Pôrodná asistentka vyzerala, že chápe môj prístup, ktorý by som zhrnula - tak málo zásahov, ako je možné, a tak veľa, ako je potrené. Celú noc sa nič nedialo (prakticky... nález na centimetre pokračoval, ale na čísle 8 stál bez kontrakcií, pôrodná asistentka sa smiala, že bez kontrakcií neporodím...). 

Drahá pani z mapky č. 4.!

Nedávno som vás tam stretla. Bola som po dlhej dobe v Prešove, a po ešte dlhšej som cestovala hromadnou dopravou. Spomínala som pritom na moju starú mamu, s ktorou som tam tak jazdila mnohokrát. Už nikdy ňou mapkou nepôjdem. Vďaka nej som sa ale naučila mať rada Prešov. A možno som si vďaka nej trocha zidealizovala aj jeho hromadnú dopravu. Preto, keď ste začali osočovať pani približne vo veku mojej zosnulej starej mamy, že je alkoholička a ťahá jej z úst, nemohla som byť ticho. Hoci tam sedela vojačka, mladík, ktorý vás údajne z videnia pozná, ozvala som sa k vám ja. S dvomi deťmi, kým ste si uvedomili, že asi už mám po svadbe, bolo pre vás prirodzenejšie ma osloviť ako slečnu...

Oslovila som vás slušne, či ste lekárka, keď na prvý pohľad diagnostikujete človeku alkoholizmus. Tvárili ste sa, že áno. Potom ste ma začali ponižovať. Kvôli mojim vlasom, zubom, oblečeniu. Povedala som si, že radšej sa vysmievajte mne, než by ste mali ďalej osočovať cudziu staršiu pani. Našťastie ste nepovedali ani slovo negativizmu na moje deti. To by asi prevládla moja prvá signálna sústava a mali by ste na líci odtlačok mojej ruky. Výsmech znesiem, ak sa týka len mňa. Hoci to nebolo príjemné.

Keď ste vystúpili, ľudia sa uškŕňali. Ale nie kvôli mojim vlasom, zubom, či oblečeniu. Uškŕňali sa kvôli vášmu správaniu.

Ja som vystúpila o zastávku ďalej ako vy. Staršia pani, ktorú ste označili za alkoholičku, so mnou, a pýtala sa ma, čo som vám povedala. Vyzerala byť vďačná, že som ju zachránila od vašich ďalších posmeškov.

Odporučili ste mi, aby som sa radšej starala o svoje deti, než do toho, do čoho ma údajne nič nie je. Ale viete čo? Práve to som vtedy robila - učila som moje deti, že byť ticho, keď niekto ako vy ubližuje cudziemu človeku svojimi rečami, nie je správne. Učila som ich, že ozvať sa v niektorých situáciách je jednoducho potrebné, aj keď som nebola oslovená. Pretože na to, aby sa zlo šírilo stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.