Chcem zdiel'at svoju osobnú skúsenost, ktorá ma vel'mi zasiahla. Ako 19-ročná som preživala svoje prvé tehotenstvo. od začiatku to bolo neisté - už na prvej kontrole som počula vetu: „ počkame no, neviem či sa to bude vyvijat." to je vlastne jedina ktorú povedala 🙃 Na dalšej kontrole mi bolo povedané, „ že je to „50 na 50 " a že sa uvidí nabudúce. Na poslednú kontrolu som prišla s nádejou, že sa konečne dozviem jasnú odpoveď. Namiesto vyšetrenia sa ma však hned' pri prichode opýtali: „ kde si to chcete dat preč - v Trstenej alebo v Dolnom Kubine? " Táto otázka ma úplne zaskočila, pretože som ešte stále dúfala a čakala na potvrdenie. Ked' som sa opýtala už len poslednú vec - či naozaj nie je žiadna šanca - odpoveď, ktorú som dostala, bola: „ mám vysokú školu, nepodceňujte ma." Z ambulancie som odišla v slzách a s pocitom, že som nebola vypočutá ani pochopená. Toto je moja osobná skúsenost, ale verim, že v takýchto citlivých chvíľach si každá žena zaslúži empatiu, rešpekt a l'udský pristup.