Kapitola piata. Vlak do Varšavy.

Občas, teda, lepšie povedané málokedy, zaspia rýchlo. Zväščša je to ale takto: Mladšie kojíš. Staršie prikrývaš, lebo sa odkopalo. "Nechcem pinkať. Cem sa hať." "Zajtra sa budeme hrať." "Nie, tejaz." "Zajtra. Potrebuješ načerpať v noci energiu, aby sme sa mohli zajtra hrať a ísť von." "Vonku neni tma!" "Je tma." "Neni tma. Tam je švetielko." "To je okno." "Kde je šlnko? Špinka?" "Áno." "De špinka?" "Prosím, láska, už tíško, zobudíš bračeka." Braček zatiaľ stále cucká. "A de je mejačik?" "Mesiačik je za mrakmi." "A pečo je švetlo, keď mejačik je ža makmi?" "Prosím. Už pekne ležkaj a spinkaj." "Pši , pši, jen sa jeje, mačička ša okna meje." "Zlatíčko prosím." Druhé dieťa sa odtrhne od prsníka a pridáva sa rečou polročného dieťaťa. "A už spinkáme! tichúčko!" "Pečo neši doba? Pečo kičiš?" "Nekričím, len vravím." plačlivo: "Neši moja kamaatka?" "Som, len prosím spinkaj. "Mami?" "ÁNO?" "Toto je vodička?" "Áno toto je vodička." "A už ši doba?" "Ja som nebola zlá." "Mami?" "ÁNO?" "A babka mi nedaja neška pušuuuu!" plače. V duchu kričíš pomoc, kopeš do okolitých predmetov, rozbíjaš taniere, škubeš chlpy z plyšákov a driapeš steny. V skutočnosti povieš: "Zajtra ti dá pusu." "Mami?" "ÁNO?" "A čo jobi dedko?" Teraz už vreštíš z balkóna: NIÉÉÉ!, plačeš, rozkopávaš smetiaky a tlčieš všetkých naokolo. V duchu. V skutočnosti povieš: "Spinká." Druhé dieťa si veselo vrnká v tvojej náruči. Prvé dieťa konečne usína. Druhé dieťa sa pokúša dostať z tvojej náruče a začína si precvičovať slovíčko "tata". Umlčíš ho dudlom. Zaspáva. KONEČNE. Vychádzaš z izby a cítiš príjemnú vôňu, badáš svetlo sviečok z kúpeľne. Začneš sa v duchu tešiť. V duchu. V skutočnosti tvoj muž drieme v teplákoch na gauči. Už to nevydržal...

"Odchádzam pracovať do Varšavy."

povedal Marek a mne sa vtedy zdalo, že bol chladný ako klzisko. Tie tehotenské hormóny vedia prifarbiť všetko. Predstavujem si emočnú stupnicu. Od jedna do desať. Ale v tehotenstve to akosi skáče na neexistujúcich tridsaťdeväť - to keď sa rozplačete od šťastia keď herečka vo filme povie, že je tehotná a neexistujúcich mínus dvadsať - to keď sa rozplačete od smútku keď ide okolo sanitka... "Idem do Varšavy." by som definovala ako neexistujúcich mínus stodvanásť.

"A ja tu budem SAMA?!"  Sama, ehm, to sme ešte bývali v podnájme u Mareka. S piatimi ďalšími ľuďmi, z toho dvoma jeho súrodencami. Ale aby ho povýšili, rovná sa, aby nám vedel zabezpečiť lepšie živobytie, musel tam ísť. Vtedy mi to roztrhlo srdce.

Nebol ani na mojich promóciách. To je to mecheche v smiešnych talároch, kde sa celá rodina príde trošku ponudiť na siahodlhý ceremoniál. Na moje promócie prišiel jeden z dvoch mojich bratov. Teda... prišiel PO nich. Čakal ma pred Národným divadlom a v ruke držal červený karafiát. Šli sme na obed do Umelky. Syr s hranolkami. Boli to naozaj veľmi pekné promócie.

Kapitola štvrtá. Maliar, čo chodí pešo.

Pich do oka. Kop pod rebro. Budíček. Zľava aj sprava. Dve deti. "Mami poď sa hrať." a "Uééééé." - prebaľ mi plienku. Obaja synchrónne. Vstať. Pod pažou jedno dieťa. Druhému počas cesty prezliekať pocikané pyžamko. Kuchyňa. Vyložiť umývačku. Naložiť umývačku. "Mami poď sa hrať. Nechcem papať!" a "Uááááá!" - polož ma na zem. Synchrónne. Raňajky. "Také nechcem. Niečo iné." "Čo iné." "Cukiny!" - nie, nechce cuketu, chce cukríky. "Idem japnut tejku." "Nejdeš zapnúť telku." "Uááááááá!" obaja synchrónne, každý z iného dôvodu. Naložiť práčku. V jednej ruke dinosaurus, v druhej rohlík - najlepšie čistý bez ničoho, lebo všetko ostatné je "ble". V tretej ruke druhé dieťa. Štvrtou konzumovať vlastné raňajky, asi rožok s maslom, lebo nič iné sa nestihlo.

Časové rozpätie tejto každodennej udalosti je medzi cca 6:00 - 6:30 bežnej matky s dvoma deťmi.

Priznaj sa, ako si si tieto rána predstavovala, keď si mu sľúbila, že ho budeš do smrti milovať?

Je to už nejaký ten - asi dvadsiaty - piatok, čo som sľúbila, že vám, milé dámy, poviem, ako si vziať svojho vyvoleného romanticky v letom rozvoňanom parku na filmovom festivale plnom hviezd. Aby ste si nemysleli, že vám to prezradím takto hneď bez všetkého! Ha! Všetko sa musí predsa niekde začať.

Toto sa začalo úplne trápne a neromanticky esemeskou od kamoša, o ktorom som si ešte aj myslela, že je pravdepodobne inej orientácie, lebo je príliš dobrý a milý. A uznajte, ktorý chlap je dnes len tak sám od seba dobrý a milý a usmievavý a nekonfliktný. Gentlmani, ktorých som stretla mali tak po šesťdesiatke, niektorí sa blížili aj osemdesiatke. "Zavesím vám kabát" alebo "Nech sa páči, sadnite si" som prisámbohu počula už len od o paličke chodiacich ujov, ktorí ešte aj smekli klobúk, hoc takmer spadli, lebo zabudli, že sa vlastne opierajú o paličku. No aby som nehanila len mužské pokolenie, predsa len slovník a chovanie dnešných dám sa takisto pritvrdil. Napríklad: "Čo kukáš! Čo ty vieš, či nejsom náhodou tehotná!" - mladé dámy v autobuse - adresované babičke, čo si dovolila "kukať" lebo ju nepustili si sadnúť, krava!

Kapitola tretia. Malária, či Malá Ria?

Vychádzaš z izby po špičkách. Nie, počkaj, ty sa už vlastne vznášaš! Aj tak máš pocit, že všetko nejako veľmi vŕzga. Vŕzga vzduch. Nedýchaš. Lebo keby to začuli tenké uši dieťaťa, a oni by to začuli určite, bol by koniec tvojim večerným plánom. Zatváraš dvere, v duchu kričíš JES! ale stále veľmi opatrne našľapuješ. Tvoje uši sa okamžite zmobilizovali a stali sa z nich radary. Možno aj trochu povyrástli za ten čas uspávaní. Naložíš si na tanier kus mrkvového hyperbiozdravého koláča. A ideš do obývačky. Nie, jasné, že si robím srandu. Ešte tam nejdeš. Najprv si na hyperbiozdravý koláč nastriekaš asi tri a pol kila šľahačky a posypeš to cukríkmi. Ešte si zabudla na čokoládu! Nastrúhaj si na to čokoládu! V poriadku. Sadáš si na gauč, otváraš počítač, chystáš sa prečítať si tento blog, tvoja lyžička sa prvýkrát ponára do hyperbiobrutalsladkého koláča a "Uááááááá!" ozve sa z izby.

V tme tmúcej hojdáš svojho najdrahšieho potomka v náručí, dívaš sa na tú jeho pokojnú prírodou dokonale vyrobenú tváričku a myslíš na to, ako ti na koláči padla šľahačka...

Až neskôr som zistila, že formulácia vety "Prišla som z Kamerunu a som tehotná." nie je najšťastnejšia. Mnohí sa na mňa dlho zadívali a cez lebku ste normálne videli tie obrazy, ktoré sa im vynárali v mozgu, že čo tam tá v tej Afrike musela robiť. Hlavne tetušky v Ústave pre cudzokrajné choroby na mňa mĺkvo zazerali. Chcela som totiž zistiť, či nemám maláriu. Predsalen... Moskyty si ma riadne podali! Alebo spavú nemoc. Alebo nejaký iný neduh donesený z výpravy za mágiou. Prekliatie nezisťujú. Ževraj sa z krvi nedá. Zobrali mi milión litrov krvi a iných telesných výlučkov a mala som čakať na výsledky. Dva najdlhšie týždne v mojom živote. Počas nich som zistila, že internet by mal byť zakázaný a jeho použitie trestané núteným niekoľkoročným čítaním literatúry. Za tie dva týždne som si vygúglila, že mám úplne všetky príznaky spomínaných Afrických neduhov. Cítila som sa na umretie a plakávala som do vankúša, že spolu so mnou umrie aj moje dieťa. To, že som počas tých týždňov trpela insomniou, vôbec veci nepomáhalo. Proste čistá spavá nemoc! Ešte som si dokázala spomenúť aj na nejestvujúcu muchu tse tse, ktorá ma uštipla! A potom prišli výsledky a ja som zasa plakala. Radosťou, dámy! Radosťou! Lebo nebola žiadna malária, ale bude Malá Ria!

V mestečku Kumbo sme mali kamaráta Emanuela. Raz som sa sprchovala a moji traja spoludobrodruhovia a Emanuel ma čakali v izbe. Peter mi neskôr vravel, že Emanuel sa im sťažoval, že ešte nikdy nevidel bielu ženu nahú. Tak ho tí moji dobrí kamaráti začali nahovárať, že nech sa predsa pozrie, stačí otvoriť dvere sprchy. Že jediné, čo riskuje je facka. Emanuel bol ale veľmi milý a hanblivý mladý muž a našťastie tie dvere na sprche neotvoril. A možno sa bál facky od bielej ženy. Alebo prekliatia od bielej ženy. To by bolo horšie. Bola to inak veľmi zvláštna sprcha. Bol to vlastne záchod. A v ňom nainštalovaná sprchová trubica. Boli tam aj kotúče toaletného papiera, ale veľmi špeciálneho. Keď ste sa osprchovali, samozrejme zmokli. Lenže oni vzápätí vyschli a boli opäť použiteľné! Veľmi praktické aj pri pádoch toaleťáku do záchoda. Alebo pri toaleťákoch hodených do záchoda dieťaťom. Vlastne som bola hrozne rada, že je tam tento sprcho-záchod, lebo väčšinou som sa potýkala s rôznymi druhmi dier, viac či menej alebo aj vôbec, skrytými pred zrakmi ostatných a ešte s jedným bidetom namiesto toalety.

Nie, moja dcéra nie je černoška.

Kapitola Druhá. Magic dance.

Viem. Je to moja vina.  Raz to nespravíš a skončila si. Už nikdy sa jej nezbavíš. Bude na teba hľadieť raz z gauča, inokedy z postele a možno aj zo zeme. Je obrovská a dennodenne rastie, lebo si sa jej pred pár dňami, keď si čítala tento blog nezbavila a teraz ju ešte aj kŕmiš! Pravdepodobne narastie do enormných rozmerov a raz keď sa tvoj muž vráti domov, vyvalí sa naňho z dverí a pohltí ho tiež... Kopa prádla. Nepožehleného. Neposkladaného.

Pozor! Lebo dnes ťa to isté čaká s neumytým riadom! Lebo ideš čítať TOTO:

Tentokrát som sedela nie v lietadle, ani v pražskom bare, ale v autobuse do non stop lekárne.

Čo ak bol ten Barborin test naozaj taký starý, že ukazuje iba pozitívne výsledky?

Pršalo. Marek prisadol na ďalšej zastávke. Mlčali sme a šli kúpiť ďalší test. Kúpila som si najdrahší, čo mali. Hoc ani ten neukazoval videozáznam splodenia. Lebo taký by som potrebovala. Celkom dobrý nápad, nemyslíte? Človek by sa pri tom v konečnom dôsledku aj zabavil.

Kapitola prvá. Lietadlo do Kamerunu.

Sadni si už!

Tebe hovorím! Áno. Tebe. 

Tebe, čo si od rána stihla byť na vecku jeden a pol krát. Druhýkrát si totiž niekde uprostred vytrielila z vecka, lebo si si uvedomila, že si mladšie dieťa nechala príliš na kraji postele a staršie príliš blízko mladšiemu. Za tých pár sekúnd si si predstavila všetky druhy zlomenín spôsobených pádom na podlahu. Na vecko sa ti vrátiť už nepodarilo.

Nechaj už to prádlo, ti hovorím! Šak nepožehlené je tiež pekné. To sa teraz tak nosí. Pokrčené. Fakt. Môj muž robí v obchode s módou. Mi vravel. Neviem síce, či to nebolo už pred troma rokmi, ale my sa tvárme, že sa to stále tak nosí, hej?

Šesť minút. Len šesť minút to bude trvať. Potom si už žehli koľko chceš.