Písal sa 24.november 2015, keď ktosi zahlásil, že už je čas a o jednej v noci zbuntošil nás. Bolesť tvoj príchod ohlásila a za pár hodín som sa už z teba tešila. Za 365 dní sme si prešli všeličím, otvoril si svoje očká, stisol si naše prsty do dlane, tvoje prvé úsmevy tiež patrili iba mne-tvojej mame. Tlieskali sme od radosti, keď si sa prvýkrát sám pretočil, no aj keď si prvýkrát mrkvičku okúsil. Najviac ti však chutí mäsko, veď si predsa chlap, keď ti chcem dať papať hrušku, tú už tak veľmi nemáš rád. Jedného dňa si moje ligotavé nechty zočil a hneď si sa za nimi plaziť pustil. Odvtedy si sa šúchal po celom byte a objavoval dovtedy miesta skryté. Časom po štvornožky a neskôr už len na dvoch si sa niesol, okolo nábytku, párkrát aj na riťku plesol. Prídeš za nami, za ruku nás chytíš a už ako 10 mesačný tak po celom byte chodíš. Tri týždne pred tvojim sviatkom kráčaš už sám, občas nesmelo, no veľkú radosť z toho mám. Prvý zúbok cinkol ešte v lete, keď sme boli u starkej v Hriňovej na výlete. Zakývať vieš "pá-pá", pusinku nám dáš, zvuk vŕtačky a vysávača máš tiež veľmi rád. V ten deň takto pred rokom, ešte skoro ráno, písali mi z rodiny: "Daj si pozor mamo, už ti asi budú tikať hodiny!". Len sa im to prisnilo a ešte ani nevedeli, že my sme už naozaj do nemocnice utekali a na stretnutie s tebou posledné hodiny čakali. Už je tu ten istý dátum, už je to zase všetko tu, nemôžem na nič z toho čo si pripomínam nikdy zabudnúť. Už je to rok čo radosť robíš nám a už si nejeden krôčik spravil hrdo sám. Ľúbime ťa Romanko. (mama a ocko)