Víkendový kompliment mamám (a samozrejme otcom)

Striehnem. Či nezačujem plač alebo rozospaté krôčiky vedľa z izby. Nevypínam, neviem to vypnúť. Nedá sa to. Kdesi v mojej hlave je nastavený mód, ktorý beží v akejsi slučke, dokola. Ak by nefungoval, cítila by som sa chybná - je to vo mne, vštepené hlbšie ako ktorékoľvek hodnoty či priority.

V piatky mesto žije, každý žije, resetuje hlavu, vykonáva duševnú hygienu po celom týždni ťažkej práce, ktorá mu zahlcuje mozog, uberá čas a sily. Nevyvrátiteľným argumentom je, že človek potrebuje oddych.

Mama nie je človek, som si tým istá, už len pre to puto, čo je medzi ňou a dieťaťom. Presne, presne to klišé "puto medzi dieťaťom a mamou" myslím. Nie je to fráza, každá mama dá za pravdu, že je priam hmatateľné, že ho cítime, ako nejaký drahý kameň v hrudi, ako tá intuícia kam sa pozrieť keď dieťa zmizne z dohľadu, ako ten súcit, ktorý má. Mama sa nevie vypnúť, nie je toho schopná. Často sa zrieka priateľov, kariéry a niekedy aj samej seba.

Najpriestrannejšou formou súkromia človeka je jeho myseľ, mnoho ľudí ju priveľmi miluje a tvrdí, že svojich myšlienok sa nedokážu zriecť. Žena ako jediná dokáže nezištne a tak prirodzene venovať časť svojej mysle jedinej osobe - dieťaťu.

Materstvo je forma závislosti, ak raz žena zistí, že je tak veľmi potrebná, tak veľmi jej to lichotí a dáva najavo aká dôležitá je, už len preto, že ju miluje malý výnimočný človiečik, nedokáže sa toho vzdať. Možno ani vtedy, ak by chcela.