Ťahal dedko repu - sada maňušiek

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden dedko. Tento dedko mal krásnu veľkú záhradu, v ktorej pestoval všelijakú zeleninu a chutné ovocie. Raz vyšiel dedko pred dom nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bola jar, vtáčiky spievali, zem voňala.

- Ako je dneska krásne! - pochvaľoval si dedko. Nevdojak siahol rukou do vrecka nohavíc, a tam - semienko. Ktovie, kde sa tam vzalo!

Dedko spravil pätou vo vlhkej zemi jamku a semienko do nej opatrne, ale o-pa-tr-ne vložil.

- Len si rasť, maličké! Ktovie, čo z teba bude!

Semienko utešene rástlo. Najprv pustilo korienok, potom z neho vyklíčili lístky. Dedko ho polieval a okopával, ako najlepšie vedel.

- Čo len z teba vyrastie? - spytoval sa neraz.

Semienko rástlo, lístky sa mu veselo zelenali, a keď sa pod nimi začalo zaokrúhľovať biele bruško, to už dedko vedel:

- Zasadil som repku!

Repka rástla a rástla. Najprv bola maličká, potom väčšia, a napokon taká obrovitánska, že podobnú ešte svet nevidel.

Ťahal repu, ťahal, najprv len trošku, a nič. Potom viac, a napokon z celej sily, ale repa držala mocnými koreňmi v zemi ako prikovaná.

- No počkaj, veď ťa ja dostanem! - zlostil sa dedko, ba aj nohou dupol, ale nepomohlo.

Pozbieral všetky sily, uchopil šticu zelených listov a ťahal, ťahal, ťaháááál... ale vytiahnuť ju nijakovsky nemohol.

- Sám to veru nezmôžem, - povzdychol si. - Potrebujem pomoc.

Zavolal teda babku.

- Babka, prosím ťa, poď sem na chvíľočku, pomôž mi vytiahnuť toto repisko!

Babka v kuchyni piekla buchty, ale keď začula, že treba dedkovi pomôcť, ochotne pribehla.

- Repu? A ktorú? - spýtala sa.

- Ktorú, ktorú... no predsa túto opachu! - rozhodil ruky dedko.

Babka si šikovne vysúkala rukávy a chytila dedka okolo pása. Ťahá dedko repu, ťahá babka dedka. Ťahajú, ťahajú, no repu vytiahnuť nemôžu.

- Ej veru, ešte nás nie je dosť! - povedal dedko a obzeral sa, kto by im mohol pomôcť.

Práve vtedy šla okolo vnučka Zuzka.

- Zuzka, nože poď sem, moja! - volal ju babka.

Zuzka zavoňala babkine buchty a nazdala sa, že ju babka volá zamaškrtiť si. Ochotne pribehla a spýtala sa:

- Pomôžem vám s tými buchtami?

- S akými buchtami? S repou pomáhaj, buchty budú až potom!

Vnučka až vtedy zbadala obrovskú repu.

- Jéj, tá je obrovská! Ako ju vytiahneme? - zvolala.

- Spoločne sa nám to hádam podarí! - povedal dedko odhodlane.

- Tuto sa postav, Zuzka, za babku, a ty babka, zasa za mňa! - povedal dedko a mocne chytil repu za zelenú šticu.

Babka sa postavila za neho a chytila ho okolo pása. Zuzka sa postavila za babku a tiež ju chytila okolo pása.

Dedko sa nadýchol a povedal:

- Ťahajme - teraz!

Všetci traja sa zapreli, ako najlepšie vedeli, a potiahli.

Repa sa ani nepohla.

- Ešte raz! - skríkol dedko. Potiahli teda ešte raz, dedko repu, babka dedka, vnučka babku, ťahajú a ťahajú, ale repu vytiahnuť nemôžu.

- Ešte je nás málo, - povedal dedko a trochu odfúkol.

- Aha, tamto beží Dunčo, - povedala babka.

- Dunčo, Dunčo! - zvolala Zuzka. - Poď nám pomôcť repu vytiahnuť!

Dunčo ochotne pribehol a zavrtel chvostíkom. Dedko ho potľapkal po huňatom kožuchu.

- Postavíš sa tuto za mňa, ja za babku, babka za dedka, a budeme ťahať, rozumel si? - vysvetľovala Dunčovi Zuzka.

Dunčo zavrtel chvostíkom, že rozumel.

A tak sa zasa postavili: prvý dedko. Za ním babka. Za ňou vnučka, A na konci Dunčo.

- Teraz! - skríkol dedko a potiahol z celej sily.

Aj babka potiahla z celej sily.

Aj vnučka potiahla z celej sily.

Aj Dunčo potiahol z celej sily.

Ale repa držala ako prilepená.

- Ešte raz! - zavelil dedko, a tak všetci ťahajú - dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku. Ťahajú, ťahajú, vytiahnuť nemôžu.

- Málo nás je, - povedal dedko a obzeral sa, koho by ešte zavolal na pomoc.

- Mňau! - ozvalo sa spoza plota. - Mňau, mňau!

- Murka! - potešil sa dedko. - Ideš ako na zavolanie. Nože sa postav tuto za Dunča, a keď poviem ťahajme, tak potiahneš aj ty, rozumela si?

- Mňau! - odpovedala Murka a lenivo sa pretiahla.

- Nechcem počuť nijaké výhovorky! - prísne povedal dedko. - Už sa aj postav za Dunča! Keď sa všetci pousilujeme, iste sa nám podarí repu vytiahnuť.

Čo mala Murka robiť, keď nechcela nahnevať dedka? Neochotne sa postavila za Dunča a opatrne sa chytila jeho huňatého kožucha.

- Poriadne ho chyť! - povedal dedko. - Neulievaj sa!

Murka teda chytila Dunča mocnejšie.

- Tak to je správne! - pochválil ju dedko. - A teraz sa pochytáme aj my ostatní.

A tak sa pochytali - dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka. Ťahajú, ťahajú, ale tú potvorskú repu nie a nie vytiahnuť!

- Ešte! - vola dedko.

Všetci zabrali z celej sily.

- Ešte trošku! Tuším sa kúštiček pohla! Nože sa pochlapte, už stačí len máličko!

Všetci ťahali a ťahali, a cítili, že už naozaj stačí len máličko.

Vtedy z diery vykukla myška.

- Nože, Hryzka, poď, prosím ťa, pomôž nám repu vytiahnuť! - poprosila babka.

- Písk! - vypískla myška a vrtko vybehla z diery.

- Sem sa postav, za Murku!

Myška sa poslušne zaradila za Murku a zadívala sa na dedka čiernymi lesklými očkami ako koráliky.

- Výborne! - povedal dedko. - A teraz všetci spolu ťaháme a ťaháme!

A tak ťahali a ťahali - dedko repu, babka dedka, vnučka babku, psíček vnučku, mačka psíčka, myška mačku.

Ťahali a ťahali, až sa im z kečky parilo. Dedkovi od námahy vystúpil na čelo pot.

Babka fučala ako parná lokomotíva - uf, uf, uf!

Vnučka zaťala zuby, zavrela oči a líca jej sčerveneli ako paradajka, ale babku nepustila.

Dunčo ani nedýchal a ťahal, čo mu sily stačili.

Murka sa tiež usilovala, hoci sa jej sprvoti ani trochu nechcelo.

A myška - drobučká Hryzka - tej skoro vyliezli oči navrch hlavy, ale nepopustila.

Zrazu repa začala pomaly, pomaličky povoľovať.

- Už to budéééé! - zvolal dedko.

- Nevzdávajme sa! - fučala babka.

- Ešte kúsok! - dychčala vnučka.

- Hav, hav, hav! - ťahal psíček.

- Mňau, mňau, mňau! - usilovala sa mačička.

Myška si ani nič nepomyslela, ani nič nepovedala, len poriadne potiahla. Repa odrazu urobila hop! A bola vonku.

Všetci sa prekopŕcli - dedko na babku, babka na vnučku, vnučka na psíčka, psíček na mačičku a mačička na myšku. Ale tú obrovskú repu, tú predsa len vytiahli! To bolo radosti!