O krehkej Víle a starom Dube

V hlbokom tichu zeleného lesa, kde ranné hmly tancujú s lúčmi slnka, žila Víla, krehká bytosť zrodená z rosy a šepotu vetra. Jej srdce bilo podľa rytmu prastarých piesní Zeme, ktoré väčšina tvorov dávno prestala počúvať. Vnímala listy, ktoré plakali pri búrkach, aj kamene, ktoré si pamätali smiech dávnych tvorov . Svet bol pre ňu živý, jemný, zraniteľný,citlivý a  krásny.

Nebola úplne  sama. Mala pri sebe dvoch malých škriatkov, synov stromu, ktorým z lásky odovzdávala svoje videnie sveta. Aj keď boli hluční, hraví a plní života, každý večer si líhali k jej komôrke , aby si vypočuli jej rozprávky — o tom, ako aj pád listu má svoj význam ako potrebná je  ranná rosa ,či aké doležité sú všetky lesné stvorenia . Milovali ju celým svojím bytím , lebo cítili a videli les  rovnako ako ona .

Jej domovom bol starý,mohutný ,  múdry Dub. V jeho dutine našla útočisko. Dub bol silný, pevný, ochraňoval ju pred búrkami. No niekedy, keď rozprávala o tanci hmyzu alebo o smútku osamelej borievky, Dub mlčal. Nie preto, že by nechcel rozumieť — ale preto, že bol stvorený z iného dreva. On chránil — ona cítila. A obaja sa učili žiť v tieni i vo svetle toho druhého.

V hlbokom kúte lesa žila aj Staršia Vrbová bytosť, z ktorej tela tiekla voda lásky a oddanosti. To bola matka Víly — jej miazga, jej koreň. Vrbová bytosť ju milovala, ohýbala sa k nej vo vetre, chránila ju pred ostrým  svetlom. Ani ona však napriek celej svojej láske, niekedy nechápala, prečo Víla plače, keď spadne rosa z listu. No chránila ju — ticho, neviditeľne, neochvejne.

Víla niekedy chodila sama do lesa a kládla si otázky: ,,Prečo som iná? Prečo neviem byť tvrdá ako kôra? Prečo sa rozpadnem, keď vietor príliš silno fúkne?" 

A vtedy k nej zavialo svieži  vánok  z neba, ktorý povedal:

„Si iná, lebo si zrkadlo duší. Tí, čo nevedia cítiť, ťa možno nikdy celkom nepochopia. Ale tí, čo cítia len trochu — ťa milujú, lebo ich učíš, ako cítiť viac.“

Víla roztiahla svoje priehľadné krídla a opatrne letela- šepkať lesu, učiť  škriatkov, milovať Dub... a prijímať to, že aj keď nie každý pozná jej jazyk, jej svet je skutočný, pretože  tom lese  neochvejne žila pravda.

 Víla, hoci niekedy kráčala sama medzi stromami, cítila, že jej svet má zmysel. No boli dni, keď sa jej krídla unavili, keď sa aj rosa cítila ťažká, a keď sa v tieni Dubu pýtala sama seba: ,,Načo som tu, ak nik nevidí, čo cítim?,,

Vtedy sa z konárov najstaršej borovice spustila Stará Sova — bytosť tichá, múdra, ktorá videla do noci aj za závoj vecí. Sadla si vedľa Víly a povedala:

„Si zázrak lesa, krehká duša. Nie preto, že si silná ako buk,naopak tvoja citlivosť je tvojou jedinečnou silou . Práve preto, že cítiš vietor, ešte skôr než začne fúkať. Tvoja jemnosť je jazyk, ktorému síce  nie každý rozumie,avšak  les by bol bez teba nemý a Tvoja neha by v ňom nesmierne chýbala .

Tvoje slzy zavlažujú miesta, kde sa iní boja ísť.Tvoja tichosť lieči.A ty si tu preto, aby si iba bola. Nie iná,nie lepšia. Len presne  taká, aká si.“

Vtom Víla pozrela hore — nie do korún stromov či belasej oblohy , ale do seba — a po dlhom čase sa usmiala. Nie preto, že všetko pochopila. Ale preto, že niekto konečne videl do jej pocitov a srdca .

Odvtedy, keď sa cítila ako kvapka v mori, spomenula si na slová Starej Sovy. Zrazu vedela, že je dôležitá kvapka, ktorá mení les.