O Maríne a Rabii

Kedysi dávno, v tichom prímorskom mestečku, žila Marína – žena, ktorá v sebe pestovala pokoj ako iní bazalku na okne. Život jej priniesol mnoho bolesti a ťažkých strát, no nezanevrela naň. Rozhodla sa vyťažiť zo zvyšku to najkrajšie a najlepšie pre seba. Všetku bolesť premenila na pokoj a sebalásku – tak vzácnu a potrebnú, že ju opatrovala ako najkrajší kvet.

Jej domček mal vždy otvorené okná, kávu na sporáku a mäkký vankúš pripravený pre každého pocestného človeka .

Jedného dňa do jej života vplávala Rabia. Spočiatku ako príjemný vánok – trochu hlučná, trochu nepredvídateľná, ale zábavná. Marína si myslela, že našla spriaznenú dušu. Lenže časom zistila, že Rabia neprinášala čerstvý vietor, ale skôr občasný hurikán s túžbou po cukre, káve a vypožičaných dáždnikoch, ktoré sa nikdy nevrátili.

Rabia prichádzala, keď jej došiel čaj, nálada alebo vnútorný pokoj. Odpoveď na Maríninu správu? Len ak mala silný signál zo svojej planéty. No keď Marína písala o svojich radostiach, smútkoch či len tak – odpoveď neprišla. Ticho. Možno slabý signál. Možno ešte slabší záujem...

Až raz, po dlhom období ticha, zazvonila Rabia pri dverách. Bez pozvania. Ako poštárka s balíkom povinností, ktorý si Marína nikdy neobjednala. Naplánovala im víkend ako prázdninový balík – len zabudla, že Marína si už jeden zaplatila: s knihou, dekou a svätým pokojom.

Marína ju pohostila. Ako vždy. Avšak  keď Rabia odišla, nezostal po nej vôňavý spomienkový dym – len pocit, že niekto opäť vošiel do jej priestoru v topánkach plných piesku a nezavrel za sebou dvere.

A tak si Marína sadla k moru a povedala si:

„Možno je načase zatvoriť okná, keď fúka príliš silný vietor. Nie preto, že by som ho nechcela či nemala rada  ,ale preto, že si zaslúžim dýchať vzduch, ktorý mi neodfúkne dušu.“

Odvtedy, keď Rabia zazvoní nabudúce , Marína už možno neotvorí. Možno jej len nechá odkaz na dverách:

„Dnes zatvorené. Pracujem na svojom pokoji.“