Príbeh o kĺbku a rukách svetla

Kdesi v tichom kraji ,v srdci lesa žila žena, ktorá nosila vo vrecku kĺbko. Nebolo to hocijaké kĺbko – bolo utkané z nití smútku, zabudnutých sĺz, slov, ktoré nikdy nemohla vysloviť, a dotykov, ktoré jej chýbali. Každý deň ho nosila so sebou, hoci bolo ťažké a občas sa v ňom zamotala.

Jedného dňa našla malý domček pod starým dubom. Vošla dnu. V miestnosti sedela iná žena – v očiach mala ticho a v dlaniach svetlo. Nepýtala sa veľa, len ukázala na prázdnu stoličku oproti sebe. A žena s kĺbkom si sadla.

Chvíľu ticho sedeli, pozerali si do očí. Potom žena svetla natiahla ruku. Jemne, s veľkou úctou, uchopila jeden koniec kĺbka. Nepretŕhala ho,len ho začala pomaly, trpezlivo odvíjať. Každý kúsok nitky, ktorý rozvinula, bol ako spomienka, ktorá sa mohla konečne nadýchnuť.

Keď sa nitka začala triasť, žena jej podala servítku. Nie ako niečo, čo „utrie“ bolesť, ale ako dôkaz, že aj slzy sú sväté. A potom ťahala ďalej. Každý uzlík, ktorý našla, neroztrhla – len sa ho dotkla a čakala, kým sa sám uvoľní.

A kĺbko sa zmenšovalo. Nie preto, že by ho niekto zobral. Ale preto, že už nemuselo byť skryté , že bol pri nej niekto, kto vedel uchopiť správnu nitku, aby klbko nepichlo skrytou ihlou ....

Na konci sedenia žena s klbkom zistila, že sa jej ľahšie dýcha. Neodišla bez bolesti – ale odišla s vedomím, že jej bolesť niekto videl, počul a držal v bezpečí.

A kĺbko? To už nebolo len bremenom. Bola to priadza, z ktorej si mohla raz upliesť niečo nové... napríklad  teplý šál, ktorý ju zahreje, keď príde chlad....