RODIČOVSKÝ DOM ♥️
Tam netreba pozvanie. Netreba oznamovať, že prídeš. A vôbec nezáleží na tom, ako si oblečený alebo v akej nálade si.
Ten dom vždy čaká. S otvorenými dverami, s rovnakou vôňou, ktorá ťa v okamihu vráti do detstva, a s dvoma pohľadmi, ktoré ožijú hneď, ako začujú, že niekto prišiel.

Je to jediné miesto, kam vstúpiš, akoby si nikdy neodišiel. Tanier je už na stole skôr, než oň požiadaš, a ak neješ, dostaneš pokarhanie — ale s láskou. Tam tvoje ticho nie je bremenom a tvoje slová sú najvzácnejším darom.

Zdá sa, že čas sa tam zastavil. Mama sa pozerá s rovnakou nehou a otec sa tvári, že ho to nedojalo, hoci oči mu už žiaria radosťou.

Príde však deň, keď ten dom už nebude. Nie preto, že by sa predal, ale preto, že tým, ktorí vždy čakali za dverami, už nebude mať kto otvoriť.

Preto, ak ešte môžeš — choď. Objím. Zostaň chvíľu. Počúvaj. Navečeraj sa spolu. Smej sa. Lebo rodičovský dom nie je večný.

Ja ten svoj už nemám. A sú dni, keď by som dal všetko, aby som mohol ešte raz otvoriť tie dvere a uvidieť ich — takých blízkych, vítajúcich ma, akoby čas vôbec neplynul.

Ak ešte máš toto požehnanie — nestrať ho. Choď domov. Dnes. ❤️