Dnes pred 2 rokmi sme si vypočuli spravu,ktorú si žiadny rodič neželá počuť... A kolotoč sa začal ... Ale vďaka tomu,že sme mali diagnozu len 4 dní od príchodu do nemocnice a že sa veci začali diať..je Miško dnes tu, chodí a na prvý pohľad sa neodlišuje od rovesníkov... Zostali nám nejaké estetické záležitosti,ktoré teda vobec nie sú na riešenie a strach, strach,strach a nádej,že sa to nevráti...lebo to je najväčšia obáva s ktorou žijeme...