V bežnom živote sa v súvislosti s Adaptačným procesom stretávame zo strany rodičov najčastejšie s dvoma otázkami. Prvou je: Prečo musíme absolvovať adaptačný proces a prečo pre to-ktoré konkrétne dieťa nie je možné tento proces preskočiť? Druhou je: Prečo je adaptačný proces spoplatnený?

Konkrétna podoba Adaptačného procesu v Montessori zariadeniach je plne v kompetencii zariadenia a závisí od mnohých faktorov toho-ktorého zariadenia. Bolo by  viac ako nesprávne uvádzať jeho konkrétnu podobu v našich podmienkach.

Montessori Adaptačný proces tvorí súčasť Domov detí a je dôležitý pre všetky  zúčastnené skupiny – dieťa, rodičov aj učiteľa.

Pre dieťa je adaptačný proces nevyhnutný z dôvodu asimilácie s novými ľuďmi, prvotným spoznaním nového prostredia, a spoznania nových dospelých, ktorí mu budú v priebehu dňa vytvárať rodinné prostredia a budú suplovať funkciu mamy a otca.

Pre dieťa je každý vstup do nového kolektívu niečím novým. Dieťa si nedokáže robiť prvý dojem ako my dospelí, v priebehu niekoľkých sekúnd. Je to dané tým, že nemá predsudky, nemá skúsenosti (pozitívne, ani negatívne) z minulosti. Je mnoho detí, ktoré ani po dlhšom zotrvaní v detskom kolektíve nie sú schopné ho vymenovať a vybaviť si jednotlivých členov. Kolektív je pre dieťa vždy niečo nové a mnoho závisí od samotného dieťaťa a jeho typu. To isté platí vo vzťahu jednotlivých detí v kolektíve.

Spoznávanie nového prostredia má dva aspekty.

Priaznivci Montessori (možno) vedia/tušia, že Montessori zariadenia používajú pre deti koberček. Niektoré na zahriate sa od chladnej podlahy, niektoré na sedenie, niektoré na aktivity, niektoré na ležanie a spanie… A keďže nezáleží kto, ako a na aký účel koberček používa, pokiaľ sa to dieťaťu páči, radi by sme sa venovali  iba skupine, ktorá koberčeky používa preto, aby plnili svoj Montessori účel.

Začnime teda od začiatku a vráťme sa do devätnásteho storočia, presnejšie niekam na jeho koniec okolo roku 1890. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale začiatok Montessori koberčeka sa naozaj datuje na koniec devätnásteho storočia, aj keď je celkom možné, že ani samotná Marie Montessori ešte netušila, že dáva základy jeho vzniku.  Európa sa zmietala vo vedeckých objavoch a prechádzala industriálnym a technologickým rastom, ktorého rýchlosť  by sa dala hádam porovnať iba so súčasným rastom na poli informačných technológií. A keďže v tom čase bolo jednou z hlavných úloh vybudovať gramotnú spoločnosť, dostala sa veda aj do škôl. Aj Marie Montessori nazýva svoje metódy výchovy a vzdelávania – Vedecké vzdelávanie.

Marie Montessori študovala okrem iného aj antropológiu v Ríme. Ak by sme mali byť presní, mali by sme uviesť že antropológia je veda študujúca variabilitu, morfológiu a fyziológiu ľudského organizmu v rámci rôznych rasových, etnických a kultúrnych skupín populácie v priestore a čase (pomohli sme si wikipediou).

Marie Montessori si dala vytvoriť špeciálny prístroj na meranie detí v sede aj v stoji. Súčasťou tohto prístroja bolo aj pohyblivé sedadlo, na ktoré si dieťa sadlo.  Meranie bolo v rozmedzí 50 až 150 cm a uskutočňovalo sa na mesačnej báze s absolútnou presnosťou vždy v rovnaký deň v mesiaci. Rovnako presne sa deti aj vážili. Za zmienku snáď stojí to, že sa deti v Dome detí aj kúpali. V tom čase kúpanie nebolo štandardom. Merania na pravidelnej báze a sledovania Marie Montessori viedli k poznatkom, že samotné pravidelné merania a váženia prinášajú deťom radosť a učia sa navzájom pozorovať a sledovať svoje telo a všetky deti to považovali za zábavu. Marie Montessori podrobne zbierala antropologické údaje.

Čo to má všetko spoločné s koberčekom? Marie Montessori v tom čase ostro kritizovala školské lavice. Kritizovala, že jednotlivé štáty prichádzajú s takzvanými „národnými lavicami“. Čím viac antropológov, čím viac meraní, tým viac čísel a „zlepšovanie“ školských lavíc – miest na sedenie a písanie, ktoré dokonale kopírovali antropológiu detského tela a v záujme vedy dosiahli pravý opak. Detské chrbtice trpeli, svalstvo bolo v neprirodzenej polohe. Marie Montessori ich nazývala „nástrojom otroctva“ v školách. Považovala za absolútne nevhodné akékoľvek dodatočné návrhy ako boli  vystužovacie podpery chrbtíc, či používanie krčného goliera. To všetko malo eliminovať  anomálie chrbtíc u detí, ale de facto to bolo namierené práve naopak – proti detskej voľnosti a prirodzenosti. Na viac, aj keby existoval dôkaz, že školské lavice sú pre dieťa a jeho vývin  to najlepšie, nesmieme zabúdať na jeden dôležitý aspekt – pripútanie k lavici – a obmedzovanie slobody pohybu, obmedzovanie osobnej aktivity a „nalievanie“ vedomostí do žiakov – učiteľom.

Podľa Marie Montessori dojčatá radi ležia na chrbátiku a nohy a ruky majú hore, deti od troch do šiestich rokov práve naopak, majú svoju prirodzenú polohu na bruchu s nohami ohnutými v kolenách a s členkami dohora. Tieto deti radi odpočívajú aj v sede, ale nie na stoličke, alebo v kresle. Deti sedia radi na zemi a prirodzene si vyberajú polohy, ktoré im zabezpečia rovnováhu. Rovnováhu, pri ktorej prenášajú váhu tela na prekrížené nohy, alebo na jednu nohu, natiahnutú dopredu. A práve preto a práve takto vznikol Montessori koberček. Pre deti, ktoré nechcú danú aktivitu vykonávať pri stole, ale chcú sedieť na zemi. Koberček je vždy uložený na jednom mieste, v zrolovanej forme a dieťa si dobrovoľne vyberá, kde bude aktivitu vykonávať. Z toho dôvodu aj samotné stolčeky v Domoch detí  boli konštruované tak, aby si ich dieťa dokázalo bez námahy preniesť a zvoliť si pre seba tú najlepšiu polohu.