Našla som seba pod troskami nás– 1. časť: Kedy som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku

Tento blog nepíšem ako obeť. Píšem ho ako žena, ktorá si prešla peklom – ale nezostala v ňom.

Možno si niektorá z vás všimne medzi riadkami vlastný príbeh. Možno sa spoznáte v tom tichu, ktoré doma zrazu bolelo viac ako výkrik. Možno práve teraz bojujete o niečo, čo už dávno nebojuje o vás.

Volám sa M. A kedysi som verila, že láska znesie všetko. Dnes viem, že láska neubližuje. Že to, čo bolí, nie je láska – ale závislosť, nádej, ilúzia.

Rozhodla som sa napísať svoj príbeh. Nie preto, že by som sa chcela ľutovať. Ale preto, že možno aj vďaka nemu raz niekto pochopí, že už nemusí čakať na zmenu, ktorá nepríde.

Toto je moja prvá časť. Tá, kde som ešte verila. A začínala tušiť… že niečo nie je v poriadku.

Tento príbeh je o žene, ktorá milovala celým srdcom, ale cestou stratila samu seba. Nehľadá pomstu. Nehľadá vinníka. Hľadá len pravdu – o tom, čo sa jej dialo, čo cítila a ako sa z toho dostala.

Na začiatku to bolo ako z filmu. Zamilovala som sa do muža, ktorý mi dával všetko – pozornosť, záujem, dokonca aj svoje posledné peniaze. Vedel byť štedrý, pozorný, starostlivý. Vedel sa v noci zdvihnúť a ísť po zmrzlinu, len aby mi urobil radosť. Vedel mi splniť, čo som si ani nepovedala nahlas. A práve preto som nevidela, čo sa za tým skrýva.

Ale čím viac som ho spoznávala, tým viac som si všímala zvláštne veci.
Niečo vo mne začalo vnímať nepokoj – ale zároveň som si hovorila, že „to je len strach“. Že možno len preháňam.

Tvrdil mi, že s bývalou už nemá nič spoločné. Že ju neznáša. Že s ňou komunikuje len kvôli synovi.
A ja som tomu chcela veriť.

Lenže jedného dňa sa mi ozvala ona. Sama od seba.
Napísala mi, pretože zistila, že ma má – a že medzitým sa stále vracia aj k nej.

Povedala mi veci, ktoré som nechcela počuť. Ale ktoré mi začali spájať to, čo mi doteraz nedávalo zmysel.
Že keď bol vraj u mňa, písal jej. A keď bol u nej, písal mne.

Keď som ho konfrontovala, otočil všetko proti mne.
Vraj som si vymyslela. Vraj mu neverím. Vraj ho dusím.

Ale pravda je, že keby mi neklamal, nemala by som čo zisťovať.
A to najhoršie nebolo to, že ešte niečo riešil s ňou.
Hral hru, v ktorej nikto nevedel, čo je skutočnosť – len on.
A keď niekto začal pochybovať, rýchlo ho označil za blázna.

A potom som začala kontrolovať

Nie preto, že by som chcela ovládať. Ale preto, že som cítila, že niečo nesedí. Že niečo znovu tají.
Kontrolovala som mu mobil. Pozerala, s kým volá. Počítala piva. Čakala, či sa ozve. A on?
On sa len čoraz viac vzďaľoval… a mne hovoril, že ja som problém.

Začala som veriť, že to naozaj robím ja. Že ja som tá toxická.
Že ja som tá, ktorá zničí všetko.

Až dnes viem:
Moje správanie nebolo príčinou. Bolo reakciou. Na klamstvá. Na neistotu. Na to, že som žila vo vzťahu, kde sa pravda krútila ako vietor.

Ticho, ktoré bolí viac ako krik

V tom čase sme sa prestali rozprávať. Už to neboli hádky. Bolo to len… ticho.
Ale nie také to zdravé, keď si oddýchnete.
Bolo to ticho plné dusna. Plné chodenia po špičkách.
Ticho, kde som sa bála otvoriť ústa, aby som znovu nebola obvinená, že „niečo riešim“.

A keď som bola ticho, bolo zle. Keď som sa ozvala, bolo ešte horšie.

Záver prvej časti

Dnes viem, že už vtedy som vedela.
Že niekde vnútri kričalo niečo veľmi hlasno. Ale ja som to tlmila – nádejou. Túžbou. Láskou.

Táto prvá časť príbehu nie je o tom, čo sa stalo neskôr.
Je o tom prvom pocite, že niečo nie je v poriadku.

A ak si niektorá z vás práve teraz hovorí: „Možno len preháňam“ – nepreháňaš.
Tvoje telo, tvoja intuícia, tvoje srdce – všetko ti hovorí pravdu.
Počúvaj ich.