Našla som seba pod troskami nás – 2. časť: Tiché zmeny, ktoré vo mne narobil

Na začiatku som sa smiala. Hovorila som, čo cítim.
Nemala som strach niečo povedať. Nemusela som prepočítavať, kedy je vhodná chvíľa.
Ale postupne sa niečo zmenilo.

Začalo to tým, že mi začal hovoriť, že mu mam veriť. No keď som sa pýtala bolo zle.
A tak som sa prestala pýtať. Aj keď som cítila, že niečo nesedí. Pamätám si, keď si vypol mobil a povedal, že sa mu vybil. Lenže ja som vedela, že ho mal plne nabitý ešte hodinu predtým.
A hoci som cítila, že klame, povedala som si: „Nechaj to tak, už nechceš ďalšiu hádku.“

Iný deň: V sprche ma zavolal, že mi musí niečo súrne povedať.
Pritom vedel, že som pri dcére a dávam ju spať. Lenže on to neurobil preto, že niečo chcel – len potreboval pozornosť. Takých chvíľ bolo viac.
Išli sme spolu za ruky. Moja ruka uvoľnená. Zrazu začne kričať, že mu ňou krútim.
Hovorím mu, že to nie je pravda – ale on trvá na svojom. Zase som bola za tú, čo robí problém.
Zase som bola vinná – z ničoho.

A potom rana za ranou, Ja som sa snažila zachrániť nás, riešila poradňu pre nás a on ma, len upodozrieval neprávom, lebo sa mi nechcelo s ním volať 24 hodin chcela som mat čas pre seba a nie byť na telefóne, lebo to on chce, Nie raz som menila svoje plány kvôli nemu, lebo jemu sa niečo nepáčilo, Pracuje vonku ako vodič.

Ty už niekoho máš, že?
Kvôli niekomu inému si takáto.
Máš Je...a. Podobné urážky boli v kuse dookola a ja som sa pomaličky dostávala na jeho úroveň. Nechápala som, kde sa to v ňom berie.
Ako môže tak podozrievať… keď som sa snažila zachraňovať to, čo on už dávno pustil.
Začala som sa hanbiť. Za to, čo cítim. Za to, že neverím. Za to, že mi to ubližuje.
Za to, že sa vôbec bránim.

A potom prišli tie slová, ktoré zabolia najviac: Si len rozj....na fúľa semena. Serem aj tvoju dcéru, Ty si len pi.a, čo nevie byť vďačná.

A ja som sa aj tak cítila vinná.
Aj tak som rozmýšľala, či som to nejako nespôsobila.
Aj tak som premýšľala, či ešte môžem niečo spraviť, aby bol zas ten starý…
ten, ktorého som ľúbila.

A keď som mu povedala, že odchádzam, na čas k dcére a začal ma volať domov, kde som ja už ísť nechcela, reagoval len - nieže potom povieš, že som ťa nevolal domov. Nebol to dôkaz lásky, alebo nejakého chýbania. Bola to poistka, aby jedného dňa mohol povedať, že on sa snažil.

Na konci dňa si ani, len nevšimneš, že si zas iná. Plná pochybnosti a strachu čo prinesie zajtrajšok. Bojuješ snažíš sa ďalej nájsť cestu, ktorá nikam nevedie, lebo čo urobíš urobíš to zle.

NIE TY SI NA VINE NO BUDEŠ TO TAK CÍTIŤ DLHO.

V ďalšej časti opíšem, kedy som si uvedomila, že už viac nemôžem.