Našla som seba pod troskami nás. 4. časť- Keď sa učím zvládnuť ticho

Prvé tri časti boli o nás dvoch.O tom, ako sme spolu prechádzali kruhmi hádok, mlčania a zmierovania.Ale táto časť už musí byť viac o mne.A poviem pravdu,nie je to jednoduché. Moje telo aj moja hlava sú roky naučené žiť v napätí a v strehu.
Čakať, čo sa stane, čo zaznie, čo sa pokazí. A teraz, keď prichádza ticho, je to pre mňa niečo úplne nové. Niekedy je to pokojné. Inokedy zvláštne prázdne. A niekedy vo mne rastie zlosť taká, že mám chuť reagovať, ozvať sa, vypustiť von všetko, čo vo mne ostalo. Ako môže niekto ničiť ľudí okolo seba, kto mu dal na to právo? Ešte on zo seba robí  obeď. V hlave beží jediná otázka PREČO PREČO PREČO!!!! Odpoveď v sebe viem  a od neho ju nedostanem nikdy. A ak by aj, tak takú ktorá vyhovuje jemu a mne nedá aj tak nič, lebo aj tak by to  bolo ďalšie klamstvo.

A občas to aj urobím. Ale už viem, že to nie je preto, že by som chcela späť jeho. Nie. Mňa k nemu už nič neťahá. To, čo ma ťahá, je len starý zvyk.
Potreba niečo riešiť, dostať reakciu, vyvolať pohyb tam, kde je ticho. A popri tom všetkom je tu aj nenávisť. Nie stále, nie každý deň. Ale sú chvíle, keď ma zaleje taká vlna hnevu, že ho nenávidím.
Za to, čo urobil.
Za to, čo mi vzal.
Za to, ako ma ponížil.

A vtedy si poviem:
Tak toto je ďalšia tvár mojej bolesti. A aj tá raz odíde. Učím sa to rozpoznávať. Aj keď cítim zlosť.
Aj keď vo mne horí nenávisť , nie je to návrat k nemu. Je to len dôkaz, že moje telo a duša ešte čistia všetko, čo tam zostalo. A že keď vydržím, učím sa, že pokoj nie je prázdnota. Pokoj je priestor, kde môžem znovu objaviť seba. Nie je to cesta zo dňa na deň. Sú dni, keď sa cítim silná.
A sú dni, keď bojujem s nutkaním, so zlosťou, s nenávisťou. Ale rozdiel je v tom, že dnes už viem, čo je skutočná príťažlivosť. Nie on. Nie náš vzťah. Ale len ten starý vzorec, ktorý sa postupne učím púšťať. Týmto si musím prejsť sama, tu nepomôže nik. Je to vnútorný boj, ktorý musím zvládnuť úplne sama a zvládam to po svojom a myslim že celkom dobre. Vypíšem sa tu, verim že nie som jediná a ak to číta a pomôže to iba jedinej žene ktorá prechádza tým  istým a mysli si že je to zle, že to čo cíti nie je správne, tak sa mýli, toto je prirodzený proces hojenia sa. Bude sa to striedať. Budu dni kedy je všetko v poriadku a budú dni kedy sa nahromadi nenávisť. Niekedy to bola ľútosť a nádej. Teraz je to nenávisť. Neviem aká fáza bude ďalšia, ale urobím všetko preto, aby ta ďalšia fáza bola už len o iných ľuďoch v mojom živote a on ostal len zlá spomienka, ktorej môžem poďakovať za to kým som teraz.

A viete čo? Prvým krokom bolo odísť. A ten som zvládla ja. Ale o všetko ostatné sa nejako postaral život. Priniesol mi malé zázraky v čo som ani nedufala. Predtým som nevidela nič dobre ako kôň čo  aby som našla oporu, ľudí,  ktorí stoja pri mne a nikdy ich nesklamem. Drobné znamenia, že sa všetko posúva vpred. Možno je to pre niekoho maličkosť. Pre mňa je to veľká vec. Lebo prvýkrát v živote necítim, že by ma to ťahalo späť k nemu.
Cítim, že ma to posúva dopredu – k sebe.

Odkaz pre ženy, ktoré toto čítajú:
Ak sa bojíte, že nezvládnete odísť – verte, že život vám pomôže, keď spravíte prvý krok.

Nie je hanba, ak ešte padnete.
Ak ešte píšete.
Ak vo vás vybuchuje hnev či nenávisť. Je to normálne. Ale nie je to návrat k nemu – je to len cesta, ako sa čistíte z toho všetkého. A aj keď je to ťažké, každý jeden krok vás posúva dopredu.