Televízia – dobrý pomocník, zlý pán

Mama uteká z práce domov. Ruky vyťahané ako opica makak od ťažkej ťašky s nákupom, že by si pätu poškriavala bez toho, aby sa vôbec zohla. Vyzdvihuje ratolesť v škôlke a šichta pokračuje. Doma postŕhť prádlo, poukladať to ožehlené zo včerajšieho nočného radne so žehličkou. Poodkladať špianavý riad do umývačky, ktorý sa v tom drese asi množí priamou úmerou. Postaviť variť na zajtra. Ísť omrknúť staršiu dcéru, v tom najhoršom veku, zvanom puberta. Vrčí, ešte sa len kľučky chytíte. Po tom, čo vidíte, dať na bránku pred dom tabuľku, tu býva dobrý pes, ale zlé dieťa.

A to mladšie pozerá ako vyoraná myš, chce skladať lego, ísť na ihrisko, prejsť sa so psom. Posila v podobe otca ešte nedorazila a pri pohľade na hodinky mama zisťuje, že tak skoro asi ani nedorazí. Z hrnca práve vykypel obsah zajtrajšieho obedu.

A potom zaznie tá veta: „Choď do izby pozerať telku!“ Koľké z vás sa prežehnali?! Telka? Apage satanas?! A teraz ešte raz. Dajte si ruku na srdce a prečítajte si to znovu. „Choď do izby pozerať telku!“. Tak, teraz ste si niektoré priznali a uvedomili si, že aj u vás táto veta sem tam zaznie. A tie ostatné, u ktorých to nehrozí, si choďte dať na bránku pred dom tabuľku: „Tu býva dobrý pes, ideálne deti a supermama.“, lebo naozaj klobúk dolu pred vami.

Povedzme si, že predstava, dieťaťa sediaceho pred telkou, ktorému sa nevenuje mama na plný úväzok, vyvoláva v ľuďoch akési pohoršenie. Keď si to uvedomím, tak aj u mňa. Pričom sama sem tam pustím dcérke Fíhu, Mášu. Jednoducho, niekedy si neviem pomôcť, potrebujem si porobiť a tak zázračný pomocník ako telka už nie je. Televízia je dobrý pomocník, no zlý pán.

O tom ako škodí sme sa už dočítali veľa. Násilie, sex, reklamy, manipulácia,.. Je toho dosť a je to neodškriepiteľné. Ale o tom, že televízia môže mať aj pozitívny vplyv ste už počuli? A nie len na psychické zdravie mamy, že na chvíľu vypne a môže vypiť kávu, ale aj na deti ako také.

Aby sme mohli pochopiť vplyv telky na náš drobizg, musíme si uvedomiť, že sa s vekom mení ich divácka gramostnoť. Tú detský psychológ a rodinný poradca Jan-Uwe Rogge rozpracoval do štyroch základných úrovní.

Prvú úroveň tvoria trojročné až päťročné deti, ktoré si pri sledovaní televízie všímajú detaily, hlavne tie, ktoré sú im blízke z hľadiska ich bežnej skúsenosti. Nehovorí vaše dieťa, keď sa snaží opísať dej stále A potom? „A potom tam prišiel taký ujo, a potom mal v ruke zmrlinu, a potom tam bolo auto,...“ A potom, a potom. 🙂

Pomocou tohto spojenia vyjadruje hlavné jednotlivosti, ktoré na neho z celého obsahu zapôsobili do takej miery, že je ich schopné, i keď útržkovito, no predsa reprodukovať. Je to typické pre egoncentrický svet dieťaťa. Podnety si spája so svojou osobou. S vekom sa postupne objavujú pri sledovaní TV aj výkriky, mimika, gestikulácia. Vďaka nim sa vyrovnáva s napätím, radosťou, strachom.

Šesť až osem ročné deti, ktoré patria do druhej skupiny diváckej gramotnosti, sú už schopné vcítiť sa do deja. O tom, ako sa dieťa popasuje s náročnejším obsahom závisí aj od toho, aké majú doma citové zázemie. Pokiaľ je stabilné, nenechá sa dejom prevalcovať a nasadí obranné mechanizmy, ako výskot, rozhadzovanie rukami, mimika.

V takomto veku sa deti pri pozeraní televízie často hrajú s hračkou. Nekarhajte ich za to. Ja viem, najskôr prosíka že chce pozerať Včielku Maju a teraz ešte k tomu rozhádže aj lego. No aj to je jeden spôsob ako dieťa znižuje svoju záťaž, spôsob ako sa dištancovať od deja.

Keď je dieťa najviac strhnuté dejom, potí sa, zrýchľuje sa mu tep, má široko otvorené oči i ústa a svoje napätie uvoľňuje drobnými pohybmi prstov, hryzením do pier, kŕčovitými pohybmi. Týmto spôsobom kompenzuje napätie. Určite mu nezakazujte programy, pri ktorých sa takto správa. Samozrejme myslíme programy, určené pre deti. Nie že sedemročné dieťa necháte pozerať horor Hory majú oči, lebo rozhadzuje rukami, potí sa a nejaká nelinkabublinka napísala, že to tak má byť 🙂 Jedná sa len o prejav toho, že mediálny obsah sa dotýkal jeho každodenných snov a ich túžob po hravom prekonaní skutočnosti.

Deväť až desaťročné deti sú už schopné pochopiť celý dej. Môžete si všimnúť, že začínajú byť odlišné citové prejavy u chlapcov a dievčat. Ženské pohlavie dáva najavo svoje emócie či dojatie bez toho, aby za ne pociťovalo hanbu. U mužského pohlavia sa začína formovať snaha o zakrytie svojich pocitov.

Schopnosť vytvoriť si odstup od deja filmu sa vytvára v štvrtom vývojovom stupni diváckej gramotnosti, ktorého počiatok sa ohraničuje približne jedenástym rokom života dieťaťa. Perspektíva jeho myslenia sa mení. Jeho svet hodnôt sa otvára novým medziľudským možnostiam. Postupne sa stáva z egocentrického diváka, zameraného len na jemu blízke útržky deja, divácky gramotný človek.

A načo toľko rečí okolo? Len vy si najlepšie poznáte svoje dieťa. A ak budete poznať čo je, pre ktorý vek typické pri sledovaní televízie, lepšie sa rozhodnete pre výber správneho programu pre vášho krpca.

Dramaturgické požiadavky detí sa menia s ich vekom. A tak by program pre malé deti mal mať jasnú a prehľadnú výstavbu, s predohrou, dejom a dohrou, čiže záverom, ktorý umožňuje uvoľnenie napätia. Mal by byť samozrejme dobrý. Menšie deti dlhodobo zlý koniec nezvládajú, alebo zostane otvorený. Počet hrdinov má byť prehľadný, aj ich členenie na dobrých a zlých.

Práve v chápaní dobra a zla majú detské filmy či rozprávky pre deti veľký význam. Tu sa dieťa v primeranom estetickom stvárnení stretáva s potrestaním zla a odmeňovaním dobrých skutkov. Tu sa učí chápať, čo znamená pomôcť druhému. Tu sa prejavuje výchova k morálnemu cíteniu v podobe pre detské zmýšľanie prijateľnej.

Televízia v sebe skrýva veľké možnosti, pre publikum je zdrojom informácií a nových poznatkov. Môže ich naučiť kritickosti a angažovanosti v hľadaní odpovedí. Pozorovaním fiktívnych životných situácií rozvíjajú deti svoju fantáziu, obrazotvornosť, spôsoby chápania morálnych dilem.

Dieťa má možnosť odreagovať sa, prekonať vlastnú frustráciu prostredníctvom fantázie, vybiť vnútorné napätie, budovať empatiu či rozvinúť schopnosť uvažovať o spravodlivosti, povinnostiach a hodnotách. Rovnako u neho môže vyvolať strach z agresívnych činov. Sledovanie pozitívnych ľudských postojov môže minimalizovať tie negatívne a vplývať tak na ľudské správanie. Ponúka človeku nové podnety na budovanie si vlastných názorov, hodnôt a postojov.

V bežnej programovej skladbe televízie, keď prídete poobede s práce aj s dieťaťom v tesnom záväse, obtažne nájdeme niečo, čo by bolo schopné tak zázračných „účinkov“, ako sme spomenuli vyššie. Z toho dôvodu je veľmi dôležitý výber.

Vhodnosť programov pre deti zohľadňuje aj samotná televízia prostredníctvom piktogramov, ktoré majú rodičom naznačiť, či je program pre ich dieťa vhodný. No tak, ako sa nespoľahnete na iných pri výchove svojho dieťaťa, tak sa nespoliehajte na iných, ani pri výbere programov pre vaše ratolesti. Vy rodičia musíte selektovať, čo je pre vaše dieťa správne. Či Maťko a Kubko naháňajúci ovce po stráni alebo vraždiaci superhrdinovia animovaných rozprávok na detských kanáloch.

Vždy by malo platiť, že k televízii dieťa neodkladáme. Rodič má byť aktívnym spoludivákom a vysvetľovať jednotlivé výjavy dieťaťu. Po skončení programu sa s dieťaťom porozprávame o tom, čo videlo a čo to znamenalo. Aj keď ruku na srdce, nie je to vždy tak a nie vždy sa to dá. Ale aj od tých hrncov môžete sem tam vykríknuť: „Aha, havko stráží domček, on nechce mačičke ublížiť.“

Ako je to so sledovaním TV u vás? Pridajte svoju skúsenosť do WIKI. Stačí kliknúť sem. Za srdiečko, samozrejme 🙂