Za mamičku, za ocinka alebo od toho stola sa nepostavíš, kým to nezješ

Asi by som sa necítila mamou, ak by som aspoň sem tam nepoužila jednu z týchto zaužívaných rodičovských viet, z kategórie: Neplač, lebo ti ešte len dám dôvod na plač. A tak skúšam aj overene zaručene nevhodné postupy pri papaní, ako za mamičku, za ocinka. Ak mám už pohnuté nervy, tak aj kým toto nezješ, hrať sa nepôjdeš. Naša drnda bola odjakživa dobrý jedák, o to ťažšie sa zmierujem s jej momentálnym vymýšľaním pri jedení.

A tak som rozmýšľala kde robím chyby. A zistila som, že takmer všade 🙂 Naša každodenná realita vs. teórie sú miestami diametrálne odlišné.

Spoločné stolovanie

Napodobňovanie detí sa nerealizuje len pri nadávkach, ktorú vypustíte, ak ste s malíčkom na bosej nohe zakopli o stôl. Deti opakujú všetko. Aj to, ako sa správate pri stole. A tak dieťa nepatrí niekde do kúta, pretože kŕmiaca stolička vám zavadzia, ale má mať svoje miesto pri stole. Máte pekne jesť spolu. Poznáte ten pocit, že vlastne ani nie ste hladný, ale keď vidíte, ako si chutne manžel krája slaninku na drobné plátky a odkusuje z chrumkavej kôrky domáceho chlebíka, tak sa vám spustia slinky. Tak to je aj u detí. Ak vás vidia so záujmom a chuťou jesť, tak je väčšia pravdepodobnosť, že sa chytia.

Pravidelný režim

Od narodenia mojej dcéry mám špeciálny spôsob udávania letopočtu. Ako sa používa terminológia pred Kristom a po Kristovi, tak môj život rozdeľujem na pred Biankou a po Bianke 🙂 Pred Biankou sme obedovali v pohode aj o tretej. Nepatrili sme k rodinám, ktoré pri odbíjaní zvonov na poludnie museli zdvíhať lyžičku s polievkou. Jednoducho sme jedli, ako vyšlo, ako sme mali chuť. Dnes viem, že si to nemôžem dovoliť. Aj keď vraj hlad patrí do jedálnička detí (viac o tom nižšie), pravidelnosť v stolovaní deti naučí, že ich čaká obed, desiata a berú to ako samozrejmosť.

Doprajte im čas

To že vy do seba nahádžete jedlo po stojačky, v podstate ani neviete čo, lebo ste to len mechanicky zjedli a zabudli ste ochutnať neznamená, že to tak urobí aj dieťa. Doprajte mu čas. Ja som mala spolužiaka, ktorý si v škole vždy z rizota najskôr postavil vežičky, no potom ho vždy zjedol. A tak sa obrňte trpezlivosťou a vybavte dostatočnou časovou rezervou. Proste to berte ako fakt, že sa vaše dieťa nenaobeduje za 15 minút (veď náhlenie pri jedle ani nie je zdravé) a neplánujte si program tesne po obede. Lebo poháňanie slovami, rýchlo lebo o 20 minút sa máme stretnúť s Kubkom na ihrisku dieťaťu chuť do jedla nepridá.

Úplatky sú trestné

Tak ako u lekárov aj u detí ich to akurát naučí, že bez všimného nepohnú ani prstom. A tak bez obálky budete čakať na operáciu bedrového kĺbu dva roky a bez Brumíka sa dojedeného obeda nedočkáte. Jednoducho si sami pokazíte morálku a učiť dieťa, že za zjedený obed ho čaká odmena je z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne.

Nekričte

Ja viem, ono sa to ľahko hovorí, keď vám ten malý čert pozerá do očí, vy sa tešíte, že ste mu do úst dostali aspoň jedno sústo a ono ho vypľuje na čisté bodyčko. Ak je to raz za čas, tak sa možno zasmejete, ak je to pravidlo a zažívate to 5x denne, chcelo by to trpezlivosť budhistického mnícha robiaceho mandalu. Ale naozaj, nekričte. Akurát z toho prcek chytí traumu, jedenie si spojí z revúcou matkou a protestovať bude už len preventívne.

Nekŕmte hlúposťami

Nezjedlo ráno chleba so šunkou? O 15 minút behá po dome s vreckom plným piškót. Obedu moc nedalo, tak ho dotlačíme chrumkami. Chyba. Dieťa je od prírody tvor prešpekulovaný a ak si ho naučíte, že namiesto hladu ho čaká po nezjedenom obede maškrta, bude vaše kulinárske veldiela bojkotovať a kukuričné chrumky nebudete stačiť kupovať. S tým súvisí aj ďalší bod, ktorý som už načrtla, že do jedálnička patrí aj hlad. Vyzerá to tak, že nebudeme za krkavčiu mater, ak si necháme dieťa hladné. Nechceš chlieb s džemom? Nevadí, o 2 hodiny dostaneš jabĺčko. Nechceš, jabĺčko? Nevadí, tvoja chyba. O dve hodiny bude obed... Ono si nabudúce rozmyslí, či bude vyhadzovať chleba z taniera na zem.

Možno to naozaj nemá rado

Ja nemám rada jogurty, acidká, termixy, tvaroh. Radšej si nechám z ruky odrezať, akoby som zjedla jeden jogurt. Aj dieťa vytrvalo odmieta nejakú potravinu, jednoducho ju možno neľúbi alebo mu nerobí dobre.  Skúste ju nahradiť nejakou inou alternatívou. Jasné, že to netreba vzdať po prvom pokuse. Naša napríklad, nechcela ani vidieť paradajky. Teraz je to finta, vďaka ktorej mi zje všetko, čo sa dá jesť s rajčinou. Treba skúšať, ponúkať. Ale keď mu nechutí uhorka, skúsim to s reďkovkou. Veď mi rozumiete, o čom točím.

Žiadna telka

Pri jedení má mať dieťa pokoj a sústrediť sa na jedenie. Žiadna telka, youtube, rozptyľovanie. To je asi modernejšia verzia vety, pri jedle sa nerozpráva, ktorú sme počúvali my – generácia detí s oddelenými kuchyňami od obývačiek a s jedným televízorom v dome.

Vylúčiť chorobu

Špekulovanie s jedlom patrí k detstvu asi ako odreté kolená. Tomu sa nedá jednoducho zabrániť. Ale čo je veľa, to je moc. Ak sa vám to zdá skutočne neúnosné, nie je od veci konzultovať to s lekárom a vylúčiť chorobu, ktorá nechutenstvo môže spôsobovať.

Toľko k teórii. Prax nás mamičky naučí niečomu inému. A tak ja každé raňajky chystám malej jednohubky ponapichované tými farebnými vidličkami, lebo inak mi nič nezje. Pri obede pozeráme Mášu, lebo vtedy mi zje aj stovky klince a nevypľúva všetko pod seba. A hrešenie, že s jedlom sa nehrá som už vzdala. Jednoducho už beriem ako fakt, že ak má maslo, tak si s ním natrie ruky. Verím, že keď konečne pochopí rozdiel, medzi krémom a maslom, tak s tým prestane. Odkedy chodíme na tanečnú, kde v pesničke, na ktorú tancuje znie Umývam si líčka, ako dve jabĺčka, tak si tým maslom krémuje aj tie. Stačí sa na minútu otočiť.

Ako vyzerá jedenie vašich detí? Aké sú vaše finty? Čo všetko ste boli schopné spraviť, aby sa vaše ratolesti najedli? Podeľte sa o svoju skúsenosť vo WIKI, stačí kliknúť sem a ja vás odmením srdiečkom.