Raz sa učiteľ spýtal svojich žiakov: „Prečo ľudia na seba kričia, keď sú nahnevaní?“
Žiaci chvíľu rozmýšľali.
„Lebo sú rozčúlení – odpovedal jeden z nich – preto kričia.“
„Ale prečo máš kričať, keď ten druhý stojí vedľa teba? Nemôžeš vravieť potichu? Prečo kričíš, keď sa na niekoho hneváš?“

Odpovede boli rôzne, ale ani jedna ho neuspokojila.

Nakoniec vysvetlil:
„Keď sa dvaja ľudia na seba hnevajú, ich srdcia sú veľmi vzdialené.
Aby túto vzdialenosť prekonali a počuli sa, musia kričať. Čím viac sa hnevajú, tým viac musia kričať, aby sa na takú veľkú vzdialenosť počuli.“

Potom sa spýtal:
„Čo sa stane, keď sa dvaja do seba zaľúbia?
Nekričia, ale sa nežne rozprávajú. Prečo? Ich srdcia sú si veľmi blízke. Vzdialenosť medzi nimi je malá.“

Učiteľ pokračoval:
„Keď sa zaľúbia ešte viac, čo sa stane?
Už ani nehovoria, iba šepkajú.
Nakoniec už nepotrebujú ani šepkať, len sa na seba pozerajú.
Tak je to, keď sa dvaja milujú.“

Nakoniec učiteľ povedal:
„Keď sa rozprávate, nedovoľte, aby sa vaše srdcia od seba vzdialili, nevravte slová, ktoré ich odcudzujú, lebo príde deň, keď bude vzdialenosť taká veľká, že nebudete môcť nájsť cestu späť.