Preco sa nepozriet na problem homosexuality objektivne???

Podľa homosexuálneho hnutia

Existujú 2 protichodné prúdy homosexuálnych teórií na zodpovedanie tejto otázky.

I. Esencializmus tvrdí, že „homosexualita je vrodená“. Verejnosťou je tento koncept dobre akceptovaný.  Neexistuje však žiaden vedecký dôkaz o vrodenosti, či nemeniteľnosti homosexuálnej príťažlivosti. Esencialisti sa odvolávajú na týchto 2 autorov:

Simon LeVay – 1991 – našiel malý rozdiel v mozgoch mužov s PTIP a tých bez PTIP. Študoval však mozgové tkanivá mužov, ktorí zomreli na AIDS. HIV vírus je známy tým, že poškodzuje mozog. Sám sa neskôr dištancoval od tejto prezentácie svojich výsledkov.

Dean Hammer - 1993 - publikované v Science Magazine štúdiu o spojitosti DNA znakov na X chromozóme a mužskou sexuálnou orientáciou. Vraj istý gén od matky bol spoločný pre niekoľko mužov s PTIP v tej istej rodine.

Tieto štúdie to však vyvracajú:

1.     George Rice a jeho tím v roku 1999 v opakovanej štúdii nenašli ten istý chromozóm a ani žiadna iná štúdia ho nepotvrdila

2.     Homosexuál Edward Stein „Mismeasure of Desire: the sciene, theory and ethics of sexual orientation (Omylný odhad túžby: veda, teória a etika sexuálnej orientácie)“ priznáva, že gay-gén nedáva zmysel, lebo gény nemôžu priamo určovať správanie

3.     Charles C. Mann – 1994 – v odbornom časopise Science konštatuje, že „štúdie o géne správania sú diskreditované“.

4.     Richard Fitzgibbons vysvetľuje, že napr. atletické danosti ovplyvňujú vzťah syn-otec a teda aj vývoj syna a možnosť vývoja PTIP (atletickosť syna oceňovaná otcom). Ide o proces, založený na akumulovaných malých rozhodnutiach, ktoré sa dejú postupne – vzťahovačnosť, závisť, sebaľútosť, atď. Výsledkom ktorých môže byť homosexualita.

5.     John Michael Bailey - 2000 - skúmal austrálske dvojčatá a prišiel k záveru, že len 11% súrodencov z dvojčiat, kde jeden bol homosexuálom, bolo tiež homosexuálnych

6.     Psychoanalytici vidia , že homosexualita súvisí s narcisizmom, potom nie je žiadnym prekvapením, keď dvojičky sú vystavené vyššiemu riziku, že sa stanú homosexuálmi, keďže svoj potenciálny narcisizmus môžu ľahko premietať voči sebe navzájom.

7.     Ak by napríklad homosexualita bola geneticky determinovaná, prečo sa percento homosexuálov v tej ktorej krajine tak značne odlišuje? Po druhé, táto štúdia neprináša informáciu o tom, či sa tá istá sekvencia chromozómov nachádza u dvojíc bratov, z ktorých jeden je homosexuál a druhý heterosexuál.

Isté štúdie sa snažili dokázať, že PTIP súvisí s úrovňou hormónov v tele.  Tieto štúdie neboli príliš rozšírené homosexuálmi, pretože ak by homosexualita mala mať fyzické príčiny, mohla by byť stále ešte klasifikovaná ako choroba. Preto radšej hlásajú vrodenosť homosexuality.

Tá istá genetická teória, ktorá je aplikovaná v súčasnosti na homosexuálov, bola v minulosti podporovaná niektorými vedcami, ktorí sa snažili dokázať, že genetické faktory determinujú toxikomániu, kriminalitu, alebo v prácach z posledných rokov, schizofréniu a alkoholizmus, ktoré sa dnes považujú len za teórie bez opodstatnenia.

II. Konštrukcionizmus vidí „sexualitu ako vykonštruovanú okolím, kultúrou, spoločnosťou“.

• Hlásanie esencializmu je aj pre konštrukcionalistou pragmatickou politickou stratégiou, a keďže poslúži, nevidia v tom ani problém ani konflikt.
• Konštrukcionalistickí psychiatri a ideológovia veria, že neexistuje sexuálna prirodzenosť, ale sexualita je na výber – ide o tieto možnosti: heterosexuálny muž, heterosexuálna žena, homosexuál, lesbička, transexuál, či dokonca bisexuál. A teda vedome podnecujú ľudí, najmä deti k homosexuálnemu správaniu.
• Hlása marxistický jazyk, ktorý hlása revoltu „utláčaného“ voči utláčateľovi pre nastolenie marxistickej rovnosti. Čo zraňuje pocity utláčaného, musí byť potrestané. Necitlivosť spočíva už len v používaní sexistického jazyka – matka, manžel, atď.
• Viacerí sú však otvorene konštrukcionalistami a kritizujú esencionalistov, sú urazení zobrazovaním homosexuálov ako obetí a prezentovaním svojich nárokov na základe ľútosti. Je vôbec ľútosť dostatočným dôvodom, aby sme akceptovali ich požiadavky? Je akceptovanie ich požiadaviek najlepšou cestou, ako im pomôcť?
• Spolu s feministickým hnutím aj homosexuálne hnutie, ktoré rovnako vzišlo zo sexuálnej revolúcie 60-tych rokov hlása androgenizmus, teda asexualitu, bezpohlavnosť človeka, pre ktorého bisexuálnosť je imperatív.

Podľa odborníkov

Žiaden jediný faktor nevysvetlí PTIP. Človek je jedinečný a množstvo rozhodnutí ho privedie až do štádia PTIP, ako napr. autonehoda je súhrn faktorov. „Podstatná evidencia roly spoločenských vplyvov viedla k odmietnutiu jednoduchej genetickej teórie, teórie hormonálneho transferu a špekulatívnej evolučnej teórie PTIP,“ konštatuje Peter Bearman a Hannah Bruchner v „Opposite-sex twins and adolescent same-sex attraction“, Institute for Social and Economic Research and Policy, Columbia university working paper Oct 2001

Súrodenci síce sdieľajú genetické predispozície i to isté prostredie, často sa však rodičia správajú ku každému dieťaťu ináč, deti majú zdravotné, či osobnostné rozdiely a pod. Tiež každý má slobodnú vôľu reagovať ináč na vonkajšie podnety. Matka mohla byť príliš ochraňujúca, keďže sa bála mužskej agresie, a jej strach ovplyvnil vývoj syna. Otec mohol byť preč z domu a to mohlo ovplyvniť vývoj dieťaťa. No aj niekto iný, napr. súrodenec, opatrovateľ, či iný člen rodiny mohol zabrániť identifikácií s tým istým pohlavím a pomôcť dieťaťu sa identifikovať s opačným pohlavím. Aj preto je inakosť spoločným znak osôb s PTIP, hoci nejde o sexuálny pocit. I heterosexuáli sa často cítia iní pre najrôznejšie dôvody.

Ako dieťa rastie a učí sa – kopíruje, učí sa dobré a zlé, vníma rozdiely aj sexuálne. Chlapec je iný od matky, od ktorej sa separuje. Nedostatočná separácia, napr. ak má chlapec staršiu sestru a nemá staršieho brata, môže viesť k PTIP v puberte. V snahe odpovedať na argumenty psychiatrov, že homosexualita je dôsledkom tráum z detstva, homosexuáli zaviedli pojem „gay“. Tento výraz vyjadroval pozitívnu orientáciu, pričom v zápätí prišli s negatívnym termínom homofóbia pre opozíciu. Problém teda nie je v nich, ale v tých, ktorí považujú homosexuálne praktiky za dôsledok nedokončenej psychickosexuálnej identifikácie, alebo za psychickú poruchu či nemravnosť.

Neprítomnosť matky môže spôsobiť neistotu. Neprítomnosť otca môže spôsobiť nedostatok prirodzeného vzoru pre chlapca a chýbajúci pocit prijatia pre dievča. Martensen-Larsen (1957) uvádza, že štvornásobný počet homosexuálov v porovnaní s heterosexuálmi stratilo otca pred pätnástym rokom života. M.T. Saghir a E. Robins (Male and Female Homosexuality (Mužská a ženská homosexualita – pozn. prekl.), Baltimore, the Williams and Wilkins Company, 1973) uvádzajú ten istý poznatok: 35 % homosexuálov a 46 % lesbičiek stratilo jedného rodiča pred 15 rokom života, oproti len 12 % heterosexuálnych mužov a 7 % heterosexuálnych žien. (Beiber, Male Homosexuality, 1988; P. Love, The Emotional Incest Syndrome, 1990.)

Viac o štúdiach, vysvetľujúcich túto poruchu, v článku Prevencia homosexuálnej príťažlivosti.

http://www.coskolaneuci.sk/skola/index.php/homosexualita/56-prevencia-homosexualnej-pritazlivosti