Podľa nového zákona, ktorý platí od 1. 2. 2014, teda už, platí zákonná povinnosť, podľa ktorej majú rodičia detí, od tretieho roka dieťaťa, príslušnému úradu práce hlásiť, ako a kde budú zabezpečovať starostlivosť o dieťa do začiatku plnenia povinnej školskej dochádzky. Teda aj to, či je dieťa u babky, u opatrovateľky, v škôlke... Štátny úradníci to zdôvodňujú, že od skončenia vyplácania rodičovského príspevku až do začiatku povinnej školskej dochádzky vedia o deťoch príliš málo. Zdá sa, že toho vedia príliš málo niektorí štátni úradníci nielen o deťoch. Niektorí obyvatelia Slovenska nemajú televízor, ani nie sú nijako povinní ho mať, nepozerajú správy a nečítajú zbierky vyhlášok, možno aj preto, že sa starajú o deti. „Mimochodom, ak si myslíte, že každý, koho sa to týka, bude informovaní listom z príslušného úradu práce, ste na omyle“, píše redaktorka Plus 7 dní Moniky Mikulcová (30.1.2014). I pýta sa na to hovorcu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Petra Zemana, ktorý odpovedá: „...neznalosť zákona neospravedlňuje“. Rodičia si môžu formuláre nájsť na internete... Môžu byť pokutovaní, môžu im byť zastavené detské prídavky... Môžu byť podozriví zo zanedbávania detí... Pritom je zjavné, že štátni úradníci týmto aj tak nič podstatného nezistia a tí, čo deti skutočne zanedbávajú, to určite nenahlásia. Mimochodom „povinnosť“ je od slova „vina“, prevzaté z väzenského systému. Je to teda iné slovo, ako zodpovednosť... (upravené podľa www.ved.sk)

Dochádza k obratu moci.

Detský psychiater Michael Winterhoff bije vo svojej knihe na poplach: „Rodičia vychovávajú generáciu narcistov a egomanov.“ Rozpráva sa Bettina Weber.

Bettina Weber: Pri nedávnej návšteve to prebiehalo nasledovne: Deti dominovali, rozhovor nebol možný a rodičia sa k nim nesprávali primerane, aportovali im hračky podľa  želania. Človeku napadalo: „Tu niečo nesedí.“ Je tak?
Áno, zdravý ľudský rozum tu človeka neklame. Avšak, stratí sa človeku, keď tak, ako takmer všetci rodičia, skĺzne do symbiózy, to znamená, že dieťa je súčasťou rodičov tak, ako nejaká časť tela, napr. ruka. Keď vás svrbí ruka, musíte si ju poškriabať, keď vás bolí, musíte si ju chytiť. Rodičia v symbióze nedokážu zniesť napätia, preto čítajú svojim deťom z očí každé prianie.

BW: Tým však, ako sa zdá, nerobia svojim deťom láskavosť. Následky tejto symbiózy, ktoré popisujete v knihe, sú fatálne.
To skutočne sú. Deti takýchto rodičov sú brzdené vo svojom vývoji, ich emocionálna a sociálna psyché sa nebuduje. Pričom práve ona je predpokladom pre to, aby ľudia navzájom jasne vychádzali. Namiesto toho sa stáva masovým fenoménom vývojový deficit: Žiaci základných škôl a mladiství, ktorí prichádzajú do mojej praxe, majú pohľad na svet na úrovni 16 mesačného dieťaťa.

BW: Ako sa to prejavuje?
Nemajú žiadnu toleranciu frustrácie, žiadne vedomie o nesprávnosti, empatiu. Alebo sa neustále vnímajú ako obeť. A predovšetkým si myslia, že sa všetko bude točiť okolo nich a utíšenia ich potrieb.

BW: Píšete, že to je dôvod, prečo tak mnoho detí má poruchy učenia.
Presne tak, ešte nedávno boli deti, ktoré prichádzali do prvej triedy, zrelé pre školu. Dokázali obsedieť štyri hodiny na stoličke, počúvať a akceptovať to, čo povedala učiteľka. Dnes žijú v momentálnom dianí, orientované na vlastné chúťky a vyhýbajúce sa akejkoľvek námahe. Ako by mali byť schopné nasledovať učebnú látku, keď sa nikdy nenaučili ticho sedieť, počúvať, alebo robiť niečo, na čo nemajú žiadnu chuť? Ich vývojový deficit znemožňuje, aby rozvinuli vlastnú inteligenciu.