Dnes to na mňa troška doľahlo. Pre dôvody nemusím chodiť ďaleko. Jeden uzurpátor a druhý chodiaci vzdor. Zostali mi zase doma a kupodivu si spolu rozumia - dnes to bol ale deň blbec. 🫣(To lebo som sa nedávno rozhodla, že nám je vlastne doma spolu fajn.)
Tak som si musela na chviľku pohľadať nejaký vankúšik a nechala svoje podvedomie, nech sa samo prederie cez to husté sito malicherností.

Keď som ešte nebola mamička, mala som v tom jasno. Svojim deťom ukážem všetky krásy sveta a naučím ich všetko dôležité do života.
Odovzdám im moju hudobnú zbierku🎵, zostavíme herbár liečivých bylín 🌿, zasadíme lesnú škôlku 🌲, vypestujeme si zeleninku 🥕, podojíme kravu 🐄, nakŕmime sliepky 🐓, upečieme buchty a poobede si budeme spolu čítať na verande, ako vystrihnutí z Pilcherky.

Lenže ono sa to asi niekde cestou muselo po....
Buď som bola tak naívna alebo som to tak pohnojila svojimi kompromismi. S hudbou by to dopadlo asi tak, ako keď som ja v ich veku prehrabávala dom mojich starých rodičov a našla tam platne Káji a Hanky Zagorovej a všetkých tých velikánov ČSSR. Nechápala som, ako a kedy sa to mohlo stať 🤔a hlavne - niekomu páčiť. Na MTV už bol svet inde.

So všetkými bohumilými pracovnými činnosťami to zase vypálilo tak, že namiesto akejkoľvek spoločnej zmysluplnej práce, ja aspoň drepujem a popritom tisíci krát spievam "Five little monkeys jumping on the bed" 🙉, zatiaľ čo deti skáču na trampolíne a v tú pravú chvíľu sa hodia o zem aj ony. Chodíme ale aspoň oberať maliny a egreše. O úžitkokvých zvieratách nechcem ani počuť, radšej budem denne nosiť z obchodu 6 litrov mliekka a 30 vajec, aby som raz do mesiaca aspoň tie buchty upiekla.

📕Moje knihy nikoho nezaujímajú, vlastne ani žiadne iné knihy. Moje deti si žijú svoj život vo svojom vlastnom časopriestore. (No nekecej!) Táto realita poznačila aj mňa a to natoľko, že už od nich nič nechcem a ani nečakám. Nemusia plniť moje túžby byť dobrou matkou a splniť mi môj sen o výchove. Aby som sa na nich raz mohla usmiať a byť si istá, že som urobila niečo fakt dobre. Asi by ma piclo. Pretože výchova, ...páni moji, to je ...uff.

Namiesto mojich malých umelých kópií, ktoré by som mohla predstavovať svetu bez náznaku rozpakov, mám doma bandu samorastov a občas sa aj tvárim, že nie sú moji😅. Bolo by to tak, keby mám dve a dám im zo seba všetko? Neviem. A nikdy sa to nedozviem.

Moje prvé dve deti rozprávali v dvoch rokoch v ťažkých súvetiach. Tí ďalší trocha menej zrozumiteľne a tí poslední po slovensky už ani nehovoria. Starší hrali na klavír, chodili na výtvarku a doučovanie. Tímto rovno radím - vykašli sa na to. Prvému som roky podpisovala samé jednotky a predpookladám, že najmladšia sa do školy už možno ani nedostane. Na čo😄

Puberta mi začala vyzváňať na posledné zvyšky mojich nervov a viete čo? Nech si skúsia. Až si za dvadsať rokov povedia, že som to s nimi mysela dobre, bude to úspech. Mne bude stačiť, že sa toho dožijú (ja už nemusím). Ako kedysi spievala jedna kultová česká kapela: "Ať si řvou!" - už viem, čo im nabudúce pustím, až ma naštvú.

Berte ma s rezervou, ale ak sa v tom vidíte, tak verte, že nepreháňam.

Majte sa a verte v deti.

Na fotke v r. 2013 so svojím prvým, ešte nádejným potomkom😅