Viktorov príbeh očami lekárky

„Pani doktorka, sľúbila som Viktorkovi, že to s ním dobojujem.“ Do očí mi pozerá mladá žena, ktorá pred rokom ešte iba snívala o bábätku.

Teraz má dvojičky. Ester s bacuľatými líčkami a čiernymi vláskami, ktorá dokonale ohlásuje svoje potreby, a Viktora, krehké bábätko, nevybavené do tohto sveta. A predsa na tomto svete je. Mama a ocko sa ho dotýkajú, šepkajú mu slová lásky, staré mamy sa naplno vkladajú do jeho príbehu. Plamienok do neho vstupuje tiež. Zaúčame rodinu do tlmenia bolesti, do používania kyslíkového prístroja, spoločne hľadáme polohu, v ktorej je Viktorovi najlepšie.

Hlas sa však láme a každý deň je otázkou:

„Ako sa dá doma čakať na smrť? Budeme pripravení, keď to príde?" Na ťažkú otázku nie je vždy odpoveď...no to, že ju vyslovíme, nás posúva ďalej a otvára priestor pre rozhovor.

„Z časti vieme predvídať Viktorkove ťažkosti, ktoré budeme riešiť. Nevieme, či prídu všetky, nevieme kedy presne. Budeme sa spolu na ne pripravovať. Skúsime myslieť na život tu a teraz, zároveň však nepopierať koniec, ktorý raz príde."

Vo vzduchu cítiť vyčerpanie, únavu jednotvárnych a ťažkých dní, prebdených nocí... „Je dôležité, aby ste sa vedeli pri malom vystriedať, načerpať silu. Pomôžeme Vám zvládnuť nepokoj, ktorý občas na Viktora prichádza, a keď nachvíľu zaspí, zvládnete aj krátku prechádzku."

Ťažoba sa pomaly zmierňuje. Sedíme tu spolu a pijeme kávu - rodičia, stará mama a dve lekárky Plamienka. Rozprávame sa o živote. O chvíľach, ktoré nás napĺňajú a dobíjajú novou silou. Usmieva sa na nás malá Ester, v maminom náručí spinká Viktor, napojený na kyslíkový prístroj. Jeho čakanie na odchod je kúskom života, ktorý je tu a teraz. Možno krátko, ale s nami. A keď príde tá chvíľa, budeme v tom spolu...

MUDr. Daniela Bálintová