ŽIŤ NESTAČÍ, povedal motýľ. KAŽDÝ Z NÁS POTREBUJE SVETLO SLNKA, SLOBODU A MALÝ KVIETOK...(Hans Christian Andersen)

Premýšľam, že nevyliečiteľne choré deti, ktoré v Plamienku stretávam, sú ako motýle. Krásne, krehké a jedinečné, pripomínajúce krehkosť, zraniteľnosť a tajomnosť všetkých nás. Na chvíľu pristávajú na rukách našich domovov a sme kvetmi, ktoré ich chránia a pomáhajú im žiť. Prichádzajú, aby sme pocítili krásu, hĺbku a čistotu života a lásky medzi nami. Keď odlietajú, zaplní nás bolesť a prázdnota a stojíme pred výzvou premeniť túto bolesť znovu na lásku... k sebe a k iným...Možno ako prejav vďaky za to, že obohatili náš život. Možno ako prejav vďaky za posolstvá, ktoré nám zanechali. Ale najmä ako prejav vďaky za to, že sme mali možnosť milovať.
Všetky deti, ktoré som v Plamienku mala možnosť stretávať v období, keď odlietali zo svojich domovov, mi zanechali odtlačok života a lásky na duši. Verím, že premena bolesti znovu na lásku je možná. Vďaka nej kvet nášho života nezvädne a motýle sa k nám na jar vždy budú vracať...😊😊
Mária Jasenková