10 jún 1990 sa v Británii začal ako obyčajné nedeľné ráno. Obloha bola jasná, viditeľnosť výborná, fúkal len slabý severný vietor. O 8:20 sa z birminghamského letiska odlepil od zeme let BA5390 smerujúci do Malagy. Na palube sa nachádzalo osemdesiattri cestujúcich a päť členov posádky. Strojom bol BAC 1-11. Let – rutinný, ako stovky pred ním.

Veliteľ lietadla, štyridsaťdvaročný Tim Lancaster, skúsený pilot, krátko po vzlietnutí odovzdal riadenie kolegovi – druhému pilotovi Alastairovi Atchinsonovi. Všetko prebiehalo podľa harmonogramu. Cestujúci sa pohodlne usadili, letuškám sa začala príprava na podávanie nápojov. Nik netušil, že o trinásť minút sa pokojný let zmení na boj o prežitie.

Keď lietadlo vystúpalo do výšky 5 273 metrov a prelietalo ponad mestečko Didcot, ozval sa náhly, ohlušujúci tresk. Ľavé čelné sklo pilotnej kabíny, na Lancasterovej strane, sa odtrhlo od trupu. Prudký pokles tlaku spôsobil okamžitú dekompresiu. Nápor vzduchu doslova vytrhol kapitána z jeho sedadla a pricvikol ho chrbtom o vonkajší povrch trupu. Nohy sa mu zasekli v prístrojovej doske a medzi volantmi, tvár i hruď mal mimo kabíny.

Dnu vtrhol besniaci vietor. Dvere od kabíny vyrvalo z pántov a hodilo na prístroje, čo poškodilo aj rádiové spojenie. Jeden z palubných sprievodcov – Nigel Ogden – sa nachádzal práve nablízku a v okamihu uvidel, ako kapitána strhlo von. Bez zaváhania sa vrhol k oknu, zachytil Lancastera za nohy a z celej sily sa ich snažil udržať.

Ogden držal kapitána takmer sám, kým mu tvár šľahal ľadový vietor s teplotou okolo mínus sedemnásť stupňov. Utrpel omrzliny a vykĺbenie ramena, no nepoľavil. Zdalo sa, že Lancaster je mŕtvy – koža mu zbledla do popolava, oči mal zatvorené.

Medzitým druhý pilot Atchinson prevzal riadenie a začal núdzové klesanie. Autopilot sa vypol vo chvíli, keď ho kapitán pri strhnutí z kabíny zavadil nohou. Poškodené spojenie spôsobilo, že pokyny dispečerov prichádzali len útržkovito. V kabíne hlavná letuška Susan Gibbins prosila cestujúcich o pokoj a o pripútanie pásmi.

Ogden už čoskoro cítil, že sám kapitána neudrží. Na pomoc mu priskočili John Heward a Simon Rogers – upevnili Lancasterove nohy o sedadlo pomocou pásov, aby telo nespadlo von. Najväčšou obavou bolo, že ak kapitán vypadne úplne, jeho telo by mohlo naraziť do ľavého motora. Aj keď si boli takmer istí, že je mŕtvy, držali ho – z úcty, povinnosti i zo strachu pred následkami.

Jeden zo stewardov navrhol, aby ho pustili, no Ogden odpovedal:

„Nedokázal by som sa pozrieť do očí jeho rodine, keby som ho pustil.“

Kým zápasili s vetrom, Atchinson letel takmer naslepo. Bez lietadlových dokumentov a máp si nebol istý, kde môže pristáť. Riadiaca veža navrhla pristátie v Southamptone – najbližšom letisku. Atchinson ho nepoznal, ale nemal na výber. Spomalil a zahájil priblíženie na letisko.

Po dvadsiatich dvoch minútach od nehody stroj hladko pristál. Cestujúci vystúpili po schodoch – bez jediného zranenia.

Keď sa lietadlo zastavilo, Lancastera opatrne vtiahli späť do kabíny. Bol v bezvedomí, no živý. Po niekoľkých minútach nadobudol vedomie a napriek omrzlinám a početným poraneniam povedal iba:

„Som hladný.“

Diagnostikovali mu zlomeninu pravej ruky, polámané prsty, silné pomliaždeniny a omrzliny. No najdôležitejšie – prežil. A o pol roka sa opäť vrátil do kokpitu.

Ogden utrpel omrzliny i vykĺbenie, no pokračoval v službe, až kým sa uňho nerozvinul posttraumatický syndróm. Napokon odišiel z letectva. Atchinson, ktorého nazývali hrdinom, zotrval pri lietaní ešte päť rokov. Všetci členovia posádky boli vyznamenaní za mimoriadnu odvahu.

Čo bolo príčinou?

Ako sa ukázalo, čelné sklo bolo nainštalované iba dvadsaťsedem hodín pred letom. Práce vykonával službukonajúci technik – osamote, v noci, bez dohľadu i kontroly. Použil skrutky nesprávnej veľkosti: osemdesiatštyri bolo príliš tenkých a ďalších šesť kratších, než predpisoval štandard. Montáž prebehla ručne, bez kalibrácie, v zle osvetlenom sklade. Tlaková skúška ani opakovaná kontrola vykonané neboli.

Neskôr technik priznal, že do technickej dokumentácie nenahliadol, pretože by to zabralo priveľa času a narušilo plán.

Tento prípad sa stal jedným z najhlasnejších príkladov ľudského zlyhania v dejinách civilného letectva. Po nehode nasledovala rozsiahla kontrola technických služieb, sprísnenie predpisov a príbeh letu BA5390 sa dostal do učebníc ako ukážka zároveň tragickej nedbanlivosti i hrdinstva.

Kapitána Tima Lancastera držali za nohy dvadsaťdva minút – a on sa potom vrátil k životu.

Azda ešte nikdy neexistoval doslovnejší obraz slovného spojenia „držať sa posledných síl“.