15 apríl 1954. Rakúska dedinka Obertraun ešte podriemavala pod zatiahnutou oblohou, keď o šiestej ráno na prah horského hostinca vykročila skupina tínedžerov so štyrmi učiteľmi.

Desať chlapcov vo veku štrnásť až šestnásť rokov a ich obľúbený mentor – Hans Seiler. Malo to byť dobrodružstvo ich života. Štrnásť kilometrov po dobre známej trase, výstup do hôr, sľub prekrásnych výhľadov, na ktoré budú ešte dlho spomínať. Aspoň tak si to predstavovali.

Hans Georg Seiler, učiteľ z Heilbronnu, kráčal na čele. Žiaci ho zbožňovali. V tej chvíli pre nich predstavoval stelesnenie slobody a istoty. „Toto bude pochod života,“ hovorievali chlapci. Štrnásť kilometrov na Krippenstein – nijak zvlášť náročná cesta, zato s veľkolepými panorámami.

Lenže to ráno malo zvláštnu príchuť. Vo vzduchu viselo čosi slávnostné. Pre mnohých to bol prvý výlet za hranice rodného mesta. V Heilbron­ne sa ešte stále niesol tieň povojnovej tiesne. Tu – radosť, smiech, očakávanie dobrodružstva.

Vtedajšia nemecká spoločnosť prepadla „horskej mánii“. Po tom, čo Edmund Hillary a Tenzing Norgay v roku 1953 zdolali Everest, noviny aj cestovné kancelárie lákali k vrcholom: „V horách nájdeš sám seba!“ Pre chlapcov to nebola len skúška odolnosti, ale aj možnosť dotknúť sa symbolu národného znovuzrodenia.

Veď len donedávna existoval v nemeckom filme celý žáner „bergfilmov“ – romantických príbehov o hľadaní samého seba medzi ľadovcami a skalami.

Hans Seiler bol pre svojich žiakov idolom. Nevideli v ňom iba učiteľa, ale takmer hrdinu – človeka, ktorý im otváral dvere do iného sveta, do hôr. Pre nich stelesňoval slobodu, rozhodnosť, schopnosť kráčať vpred. Dospelí však k nemu pristupovali oveľa opatrnejšie. Považovali ho za prchkého, príliš svojhlavého, neradiaceho sa pod pravidlá. V zborovni sa šepkalo, že Seiler radšej strhne ostatných so sebou, než by si všetko dopredu premyslel.

V hostinci oficiálne nahlásil trasu na Krippenstein, návrat na šiestu večer. Navonok vyzeralo všetko vzorne. No za touto zdanlivou zodpovednosťou tlelo tvrdohlavé odhodlanie. Už niekoľko dní sa Seiler priečil miestnym obyvateľom, navrhujúc deťom omnoho náročnejšie túry. Odpovedali mu slušne, no neochvejne: „Tie chodníky sú pre školákov priveľmi nebezpečné.“ Prikývol – no len slovami. Vnútri vrelo jeho ego, túžba ukázať, že to zvládne.

Keď sa o šiestej večer, ako bolo dohodnuté, chlapci nevrátili, v hostinci zavládlo znepokojenie. Spočiatku to vyzeralo na obyčajné omeškanie – niekto sa zdržal, niekto sa zadíval na výhľady. No polhodina minula. Hodina. Ostatní žiaci, ktorí zostali dole, už večerali a žartovali o tom, aké šťastie majú tí, čo vyrazili do hôr. Dospelí však tušili, že šťastie nestálo na strane tých, ktorí odišli.

Krátko nato sa spustil sneh – hoci predpoveď hlásila len oblačnosť. Dole vyzerali padajúce chumáče idylicky. No vo výške zúrila iná realita. Na horu sa zrútila snehová víchrica, jedna z tých, ktoré sa v Alpách zrodia v priebehu pár minút. Majiteľ chaty spanikáril, obvolal všetky útulne pozdĺž ohlásenej trasy, no všade počul len zmätené odmietnutie – nik nikde Seilerovu skupinu nevidel.

Nik ju vôbec nezazrel na chodníku. Ako by sa rozplynuli v bielej prázdnote.

Odpoveď však prišla. Jedna zo sprievodkýň, učiteľka Hildegard Mattesová, sa podvečer vrátila dolu. Otočila sa späť približne o jedenástej doobeda. Keď dorazila, prezradila, že trasa, ktorú oznámili v hostinci, vôbec nebola tou, ktorú im Seiler v skutočnosti ukázal.

Majitelia útulní sa teda právom čudovali – skupina išla úplne iným smerom. Znamenalo to, že od samého rána kráčali po ceste, ktorú nikto neschválil – a nik netušil, kam tento výber povedie.

Neskôr v rozhovoroch priznala: „Odchádzala som s ťaživým srdcom. Mala som pocit, že som mala zostať… No verila som, že Hans vie, čo robí.“

Našli sa aj svedkovia, ktorí chlapcov zazreli na útulni Schönbergalm. Už tam pôsobili vyčerpano, hoci cesta sa len začínala. Medzitým sa spustil sneh. Horskí chatári ich varovali pred búrkou a navrhovali návrat, ukazovali kratšiu cestu späť do Obertraunu. Seiler odmával ich starosti: „Sú mladí, potrebujú pohyb. Rozohrejú sa a bude im ľahšie.“

Okolo jedenástej predpoludním skupina pokračovala vo výstupe. Pri piatom stĺpe stavebnej lanovky stretli partiu robotníkov. Muži schádzali dolu – zostať vyššie v takom počasí bolo príliš riskantné. „Ďalej zúri búrka, chodníky sú zaviate, vráťte sa,“ upozorňovali. Ich varovanie znelo jasne: sneh je zradný, vietor silnie. No Seiler akoby ohluchol.

Len mávol rukou ako predtým a viedol kolónu ďalej. Neriadil sa bezpečnosťou, ale túžbou potvrdiť vlastnú pravdu – a každý jeho krok ich zavádzal hlbšie do snehového labyrintu.

Podvečer prerástlo znepokojenie do paniky. Do hôr vyrazili dva pátracie tímy. No víchrica zúrila tak divoko, že jeden sa stratil a druhý sa musel vrátiť s prázdnymi rukami. Noc plynula v bezmocnosti. A ráno sa začala dovtedy najrozsiahlejšia záchranná akcia v Alpách.

Sneh zakrýval všetko ako stena. Viditeľnosť sotva päť metrov. Teplota klesala pod nulu. Pátranie napredovalo pomaly. S každou hodinou hasla nádej.

Nasledujúce dni sledovala Európa príbeh cez noviny. Rádio hlásilo stručné správy: „Skupina školákov zmizla v Alpách.“ Tisíce dobrovoľníkov i profesionálov pátrali po stopách.

Zdalo sa, že hory ich pohltili bez zvyšku. No deviaty deň hľadania, 24. apríla, narazili záchranári na zvláštny úkryt – snehovú búdku vystavanú z konárov a kameňov. Prvé vodidlo.

Stopa viedla hlbšie do hôr. A tam, pod snehom, zazreli ruku vystretú von. Tak našli dvoch učiteľov – Hansa Ruppa a Christu Vollmerovú. Mladý pár, nedávno zasnúbení, ležali spolu, v objatí, akoby sa chceli zahriať. Tri kilometre východne od miesta, kde pôvodne mali byť.

Neďaleko od nich objavili Hansa Seilera a najmladšieho žiaka, štrnásťročného Rolfa Mössnera. Ležali vedľa seba, učiteľ chlapca prikryl vlastnou bundou. Vedľa nich ležal fotoaparát – predmet, ktorý sa neskôr stal nemým svedkom ich posledných chvíľ.

Filmový pás, vyvolaný neskôr, prezradil viac než slová. Na prvých snímkach radostné tváre, chlapci sa smejú, učitelia sa usmievajú. No tón záberov sa postupne mení.

Vkráda sa nepokoj: niet chodníka, len biele priestranstvo. V tvárach únava, oči sklopené. Niektorí majú na pleciach bundu kamaráta – znak, že si už delili oblečenie. V objektíve vidno, ako sa túlili k sebe, aby si dodali tepla.

Na posledných fotografiách stoja chlapci už po kolená v snehu. Fotoaparát zachytil aj príchod bielej hmly – siluety rozmazané, horizont mizne.

Pre záchranárov boli tie snímky dôkazom, že nádej sa vytratila. Pre rodičov – kronikou zúfalstva, v ktorej tváre ich detí vypovedali viac než akékoľvek správy.

Hlavná otázka, ktorú si kládli rodičia, novinári aj záchranári, znela: prečo Seiler zaviedol deti práve touto cestou? Prečo ignoroval varovania?

V útulni ho neraz napomínali, že apríl v Alpách je nevyspytateľný, trasy zradné. On však reagoval podráždene: „Starajte sa o svoje.“ Podľa svedkov to nebola prvá podobná poznámka – nezniesol cudzie rady, najmä od tých, ktorých nepovažoval za „skutočných“ horalov.

Neskôr vyplávali na povrch ďalšie podrobnosti. Učiteľ rád odporoval vedeniu, zámerne porušoval pokyny. Žiaci v tom videli slobodomyseľnosť, dospelí zas nebezpečnú tvrdohlavosť. Jeden z kolegov v rozhovore poznamenal: „Vždy chcel dokázať, že vie lepšie. Aj keď všetci navôkol tvrdili opak.“ Možno práve toto chorobné sebapotvrdzovanie sa stalo osudným.

Rodiny zosnulých detí najprv pripravovali žalobu proti škole. Napokon ju však stiahli. Po prvé, právne bolo ťažké preukázať vinu – výlet sa pokladal za neoficiálny a dobrovoľný. Po druhé, niektorí rodičia sa obávali, že súd premení osobnú tragédiu na verejné divadlo.

V novinách bolo kriku dosť. Jedni vini­li živly, iní učiteľa. No väčšina sa zhodla v jednom: zodpovednosť ležala na ňom. „Počasie sa zmenilo náhle, ale chlapcov do búrky nehnal vietor – viedol ich Seiler,“ písali komentátori.

Až v roku 2014, keď vyšiel nemecký dokumentárny film so spomienkami pamätníkov, sa debata opäť rozhorela. Kolegovia a známi v ňom opisovali Seilerovu povahu – prudkú, nepoddajnú, miestami despotickú.

Jedni v ňom videli charizmu, iní nebezpečnú bezhlavosť. Jediná preživšia, Hildegard Mattesová, sa priznala:

„Pamätám si ich tváre, keď som sa obzerala. Nikdy by som nepovedala, že ich vidím naposledy. Každý krok dolu bolel. Neustále som si vravela, či sa nemám vrátiť.“

Dnes stojí v Obertraune skromný pamätník – doska s menami detí a učiteľov. Miestni sa o ňu starajú, turisti sa pri nej občas zastavia, prečítajú si ju a zamyslia sa.

A zostávajú len otázky, ktoré aj po desaťročiach pália rovnako: čo je dôležitejšie – dokázať svoju pravdu alebo ochrániť životy druhých? Stojí pýcha za cenu stratenej nevinnosti? Kedy sa odvaha mení na nerozvážnosť?

Podľa skutočných udalostí.