9 marca 1976. Sever Talianska. Kabína sa spúšťala nadol k úpätiu hory. Vo vnútri sa tiesnilo štyridsaťtri ľudí: školáci, učitelia, turisti. Deň bol mrazivý, no priezračne jasný. Z okien sa otváral panoramatický výhľad na svah, po ktorom lyžiari kreslili do snehu elegantné oblúky.

Na jednom zo sedadiel sedela štrnásťročná Alessandra Piovezana. Smiala sa spolu s kamarátkami Francescou a Giovannou. Pred nimi bol hotelový večer a rozprávanie o dobytých svahoch.

V tej istej chvíli sa v druhej kabíne viezol na službu operátor. Ako prvý zbadal iskry sypúce sa z križujúcich sa lán. Núdzový telefón nefungoval.

V riadiacej búdke váhal praktikant Carlo Schweitzer pri ovládacom pulte. Kabína sa zastavila a on, bez licencie a bez riadneho zaškolenia, podľa telefonických pokynov reštartoval systém, pričom vyradil automatickú blokáciu.

O okamih nato sa kov s prenikavým škrípaním roztrhol.

Mestečko Cavalese, ležiace v údolí Fiemme pod hrebeňom Lagorai, sa v šesťdesiatych rokoch stalo súčasťou prudkého turistického rozmachu Talianska. Začali sem prichádzať nielen horolezci a lyžiari, ale aj rodiny s deťmi, začiatočníci, ľudia z miest túžiaci po snehu, slnku a aspoň ilúzii dobývania hôr.

V zime pokrýval svahy súvislý sneh a stredisko sa menilo na Mekku milovníkov zjazdoviek.

Aby bol prístup na svahy Alpe Cermis jednoduchší, postavili tu na vtedajšiu dobu modernú lanovku. Jej trasa bola premyslená ako pohodlná a pôsobivá: najprv sa kabína spustila do dolného údolia, odtiaľ sa prestupovalo na výstup k medzistanici a napokon až na vrchol. Systém pripomínal obriu rebríkovú štruktúru, po ktorej sa turista šplhal stále vyššie.

S každou sezónou pribúdali návštevníci. Infraštruktúra však nie vždy držala krok. V snahe skrátiť rady a zrýchliť obrat sa začali zavádzať nenápadné, no zásadné zjednodušenia. Všetko fungovalo — dovtedy, kým fungovalo.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa prevádzka obišla bez vážnejších incidentov. No vnútri systému prebiehali neviditeľné posuny — nie v technike, ale v kultúre bezpečnosti.

V snahe znížiť náklady začali majitelia čoraz častejšie najímať nelicencovaných sezónnych pracovníkov. Nedostali plnohodnotné školenie. Technické predpisy? V lepšom prípade stručný úvodný výklad.

Automatická blokácia sa spúšťala často. Príčiny boli rôzne: nárazový vietor, prekročenie povolenej amplitúdy kývania kabíny, nestabilita lán. Zastavenie bolo súčasťou konštrukcie. No čím častejšie prichádzalo, tým menej vážne ho brali. Obsluha ho začala vnímať ako otravný zásah. Napokon ju začali systematicky vypínať. Kľúč, ktorý mal byť pod dohľadom, koloval z ruky do ruky.

Domáci si zvykli: „nič sa nedeje, to sa stáva“. Toto „stáva sa“ sa stalo novým normálom.

Práve v takejto atmosfére otupenej ostražitosti, zvyku na odchýlky a neustáleho zhonu prišiel 9. marec.

Kabína smerujúca nadol bola mierne preťažená: namiesto štyridsiatich pasažierov štyridsaťtri. Väčšinu tvorili deti. Boli ľahšie než dospelí, a tak to službukonajúci považoval za prijateľné.

Lenže celý systém už balancoval na krehkej rovnováhe: laná sa na viacerých miestach krížili, čo bolo konštrukčne neprípustné. Keď sa gondola zastavila, automatika zareagovala správne. Lenže…

Nebola technikom. Pracoval na pošte a cez mimosezónu si privyrábal ako obsluha na medzistanici. Školenie trvalo sotva pár dní. Keď sa systém zastavil, zavolal kolegovi:

— To sa stáva, spusti to znova.

Otočil kľúčom, vypol ochranu a dal signál na štart.

Po štyridsiatich sekundách povolilo lano. Jeho voľný koniec vyletel k riadiacej búdke a rozbil okná. Schweitzer spadol pod ovládací panel. Prežil. No vstal už ako iný človek.

Štyri sekundy

Alessandra neskôr vypovedala:

„Najprv to len trochu myklo — niekto vykríkol od ľaku, potom sa všetci rozosmiali. Mysleli sme si, že je to žart. Potom prišiel škripot. A vtedy som pochopila: nedostaneme sa dolu.“

Kabína sa odtrhla z výšky sedemdesiatich metrov. Dievča ešte stihlo objať Francescu, pocítila, ako kabína akoby na chvíľu zavisla vo vzduchu, a potom spod nôh zmizla opora.

Ľahká konštrukcia kabínky zostala rozdrvená pod ťažkým pojazdným mechanizmom. Náraz smeroval priamo na strechu, akoby sa zhora spustil lis. Úder — a pre väčšinu takmer okamžitá smrť.

Lenže tým sa to nekončilo.

Systém bežal ďalej ešte celú minútu, vliekol zohavený vrak s živými ľuďmi po svahu, kým sa Schweitzer nespamätal a nevypol prívod energie.

Prví záchranári uvideli výjav, ktorý sa im vracal v snoch. Tí, čo pribehli najskôr, sa neskôr priznali: chvíľu im trvalo, kým si uvedomili, na čo vlastne stúpajú, keď sa snažili dostať dovnútra.

Zo štyridsiatich troch pasažierov zahynulo štyridsaťdva. Prežila len Alessandra Piovezana. Zostala zakliesnená medzi kamarátkami.

Keď ju vyslobodzovali, bola bledá, no dýchala. Šepkala slová, ktoré si hasiči a zdravotníci dlho pamätali:

— Chcela som mame povedať, že žijem…

Vyšetrovanie: laná a ľahostajnosť

Šetrenie odhalilo celú reťaz porušení a kompromisov, ktoré krok za krokom viedli systém ku katastrofe.

Oceľové lano s priemerom 52 milimetrov sa nemohlo roztrhnúť len tak. Zničilo ho trenie o nehybné lano, na ktoré sa položilo v dôsledku konštrukčnej aj prevádzkovej chyby.

Automatika všetko zaznamenala a včas zastavila systém. No človek zasiahol.

Kľúč od blokácie bol voľne dostupný, opotrebovaný od neustáleho používania.

Rýchlosť pohybu bola umelo zvýšená, aby sa skrátili čakacie časy.

Obsluha nebrala zásahy ochrany vážne: „Veď je to každý deň…“

Carlo Schweitzer nezložil kvalifikačnú skúšku. Na súde sa triasol, s očami sklopenými k zemi, a hovoril potichu, akoby sa ospravedlňoval:

— Nevedel som… len mi povedali — zapni to.

Pojednávania sa vliekli celé mesiace a každé zasadnutie zaplnili novinári i rodiny obetí. Verejnosť žiadala prísny trest — veď tragédia si vyžiadala životy školákov, turistov i celých rodín. No justícia hľadala rovnováhu medzi vinou jednotlivca a zodpovednosťou spoločnosti.

Napokon odsúdili Schweitzera na tri roky väzenia, hoci si odsedel len deväť mesiacov. Sudcovia zohľadnili jeho neskúsenosť a fakt, že konal v zabehnutom systéme, ktorý sa stal pre zamestnancov rutinou. Niekoľko manažérov a operátorov dostalo podobné tresty, no mnohým obyvateľom sa to zdalo pridlhé čakanie na príliš mierny rozsudok. V dobovej tlači sa objavovali titulky o „rozsudku, ktorý nezahojil bolesť“.

Život potom

Lanovku po katastrofe úplne prestavali. Obnova trvala niekoľko rokov a každý krok sprevádzala opatrná pozornosť médií i nepokoj miestnych.

Napokon však život znovu nadobudol svoj rytmus: turizmus v Cavaleze ožil, hotely sa opäť zaplnili a na svahoch sa znova rozliehal smiech. Ľudia sa vracali nie kvôli spomienke na tragédiu, ale preto, že svahy Alpe Cermis zostali rovnako krásne a lákavé ako predtým.

Alessandra Piovezana medzitým bojovala o vlastný život a zdravie. Podstúpila desiatky operácií, dlhé rehabilitácie, znovu sa učila chodiť a dýchať bez bolesti. Lekári jej telo nazývali „zázračne odolným“.

Keď dospela, zvolila si povolanie novinárky a často opakovala, že práve túžba rozprávať príbehy jej pomohla prežiť. V rozhovoroch vždy priznávala:

„Necítim sa ako hrdinka. Len si pamätám. Pamätám si Francescine ruky. Pamätám si výkrik. Pamätám si, ako veľmi som chcela žiť. A ako sa teraz bojím výťahov, lietadiel, ticha. Asi ten strach zostane navždy.“

Jej slová pripomínali, že tragédia nemá iba číslo obetí, ale aj ľudské pokračovanie — život jedinej svedkyne, ktorá sa dodnes nevyslobodila z tej marcovej minúty.

Podľa skutočných udalostí

❗️Text obsahuje opis skutočnej tragédie z roku 1976 v Taliansku. Neobsahuje fotografie ani videozáznamy, no môže pôsobiť emocionálne náročne. Odporúčame čítať s rozvahou.