Aldi Novel Adilang mal jednu z najosamelejších prác na svete — a vykonával ju už od svojich šestnástich rokov.

Pôsobil ako strážca lámp na tzv. romponngu — plávajúcej rybárskej pasci ukotvenej na morskom dne približne osemdesiat míľ od pobrežia Severného Sulawesi v Indonézii. Rompong predstavoval drobnú drevenú chatrč postavenú na plošine uprostred otvoreného mora. Aldiho úloha bola jednoduchá: každú noc zapaľovať lampy, aby prilákal ryby do pasce pod sebou. Po dobu šiestich mesiacov žil v tejto miniatúrnej stavbe celkom sám. Jeho jediný kontakt s ľuďmi predstavovali týždenné návštevy zásobovania, keď niekto prišiel po úlovok a zanechal mu potraviny, pitnú vodu, plyn na varenie a palivo pre generátor.

Potom odišli — a oceán mu opäť patril.

Dňa 14. júla 2018 však búrka zmenila všetko. V oblasti Manada sa zdvihol prudký vietor a lano, ktoré držalo Aldiho rompong ukotvený pri dne, sa pretrhlo. Chatrč nemala motor. Nemala veslo. Nemala žiadny spôsob riadenia. Prúd ju unášal čoraz ďalej od pobrežia — a po niekoľkých hodinách pevnina zmizla z dohľadu.

Trvalo štyridsaťdeväť dní, kým ho našli.

Počas tohto času preplával približne 1200 míľ — od vôd Indonézie až po Guam — v drevenej chatrči, ktorá sa postupne rozpadávala.

Jeho zásoby jedla vystačili sotva na týždeň. Potom bol odkázaný na rybolov. Z improvizovaných materiálov, ktoré našiel na romponngu, si vyrobil jednoduchý oštep a udicu a lovil to, čo mu more poskytlo. Keď mu došiel plyn na varenie, odtrhol drevené panely z oplotenia chatrče a spaľoval ich, aby si pripravil jedlo. Za každé jedlo platil časťou vlastného prístrešia.

Najťažšie to bolo s vodou. Obklopený nekonečným oceánom nemal nič vhodné na pitie. Pokúšal sa pretláčať morskú vodu cez odev, aby aspoň čiastočne odstránil soľ. Bol to zúfalý a nebezpečný čin — pitie morskej vody, hoci aj čiastočne prefiltrovanej, urýchľuje dehydratáciu a môže byť smrteľné. No nemal inú možnosť.

Raz okolo romponngu preplávala žralok. Aldi nemohol urobiť nič, iba sa modliť, aby odplával. A skutočne sa tak stalo.

Vytvoril si denný režim, aby si zachoval duševnú rovnováhu. Ráno rybárčil. Popoludní čítal Bibliu — jedinú knihu, ktorú mal pri sebe. Spieval kresťanské piesne. Modlil sa, aby ešte niekedy uvidel svojich rodičov. Neustále si opakoval, že niekto určite príde.

Počas tých štyridsiatich deviatich dní okolo neho preplávalo viac než desať lodí. Mával. Kričal. Ani jedna sa nezastavila. Ani jedna si nevšimla devätnásťročného chlapca na zmenšujúcej sa drevenej plošine uprostred nekonečného Tichého oceánu.

„Aldi povedal, že sa bál a často plakal, keď ho unášal prúd,“ uviedol neskôr pre The Jakarta Post indonézsky diplomat z konzulátu v Osake. „Vždy, keď zbadal veľkú loď, vrátila sa mu nádej, no viac než desať lodí okolo neho len preplávalo. Ani jedna nezastavila a nikto si Aldiho nevšimol.“

Dňa 31. augusta preplávala okolo Guamu nákladná loď MV Arpeggio pod panamskou vlajkou. Aldi ju zbadal a začal mávať kusom látky. Loď pokračovala ďalej — nevšimli si ho. No Aldi mal ešte jednu vec: prenosné rádio, dar od priateľa pre prípad, že by sa stratil na mori. Prepol ho na núdzovú frekvenciu. Kapitán lode Arpeggio signál zachytil.

Obrátili sa.

Ani záchrana však nebola jednoduchá. More bolo rozbúrené a Aldi, oslabený po siedmich týždňoch zúfalého boja o prežitie, musel preskočiť zo svojho rozpadajúceho sa romponngu na lano, ktoré mu posádka spustila. Podarilo sa mu to. Vytiahli ho na palubu. Dali mu uterák, jedlo a čisté oblečenie. Lodný kuchár mu dokonca ostrihal vlasy.

Loď smerovala do Japonska, a tak Aldi dorazil do prístavu Tokuyama, kde ho vyšetrila japonská pobrežná stráž a vyhlásila ho za dostatočne zdravého na cestu. Pracovníci indonézskeho konzulátu zabezpečili jeho návrat. Dňa 9. septembra 2018 sa Aldi vrátil domov na Severné Sulawesi a znovu sa stretol so svojou rodinou.

Väčšina rozprávaní tohto príbehu však opomína, že to nebolo prvýkrát.

Aldiho rompong sa už dvakrát predtým odtrhol. Prvýkrát driftoval týždeň, kým ho našiel majiteľ. Druhýkrát dva dni. V oboch prípadoch sa vrátil k práci. Bol to len dospievajúci chlapec, ktorý pomáhal svojej rodine v odvetví, kde deti pracujúce osamote na otvorenom mori nie sú ničím výnimočným.

Až po treťom raze — po štyridsiatich deviatich dňoch, desiatich lodiach, ktoré sa nezastavili, krúžiacom žralokovi a pomalom rozoberaní vlastného úkrytu na palivo — sa Aldi a jeho rodina rozhodli, že sa už k tejto práci nevráti.

Jeho príbeh je výnimočný. No v jeho pozadí sa skrýva tichší a oveľa ťažší príbeh: chlapec, ktorý vo veku šestnásť rokov začal pracovať sám uprostred oceánu, na plošine bez motora, bez bezpečnostných prostriedkov a bez akéhokoľvek záchranného plánu. Majiteľ rompongu prevádzkoval približne päťdesiat takýchto plávajúcich pascí roztrúsených po mori — a v každej pracoval jediný človek.

Aldi Novel Adilang prežil vďaka svojej vynaliezavosti, viere a darovanému rádiu. Prežil však aj vďaka šťastiu. Jedenástá loď ho totiž počula.

Niekde vo vodách pri pobreží Indonézie sa rompongy stále vznášajú. Po zotmení sa na nich opäť rozsviecujú lampy, lákajúce ryby. A niekto tam stále zostáva sám — v nádeji, že lano vydrží.

⚠️ Upozornenie: Tento príbeh o prežití a zápase s nepriaznivými podmienkami slúži ako pripomienka významu bezpečných pracovných podmienok a ochrany ľudských práv. Poukazovanie na podobné prípady prispieva k zvyšovaniu povedomia o problémoch vykorisťovania a náročných životných podmienkach, ktorým čelí mnoho ľudí na celom svete. Tento text nemá za cieľ propagovať vykorisťovanie, ale poukázať na reálne situácie, ktoré si vyžadujú našu pozornosť.